12. nedeľa po Sv. Trojici, 2. Timot. 1, 7 - 10
Milí bratia, milé sestry,
keď je človek v situácii, že sa cíti bezradný, premýšľa, kto by mu mohol pomôcť.
Hľadá spriaznenú dušu, niekoho, kto by ho podporil, povzbudil, niekoho, kto by sa ho zastal.
Ak máme pred sebou dôležité rozhodnutie, ak sme postavení pred nové výzvy - to sa teraz pred začiatkom nového šk. roka týka osobitne žiakov, študentov, učiteľov - vyhľadávame človeka, ktorý vie sprostredkovať nádej, prebudiť odvahu. Ak naša námaha alebo záťaž trvá pridlho a sme vyčerpaní, hľadáme človeka, ktorý nás dokáže upokojiť a s nadhľadom zhodnotiť, čo nám stojí za to, aby sme vydržali a čo ani nie.
Jedným z podstatných významov spoločenstva Kristovej cirkvi je, že zhromažďuje ľudí, ktorí veria Kristovej moci, dúfajú v Jeho pomoc a ... stoja v Jeho službe aj jeden pre druhého.
Väčšine z nás nepadne ľahko prosiť niekoho o pomoc. Váhame, či svoje starosti môžeme niekomu zveriť, či ten druhý nemá dosť sám so sebou.
Obávame sa, že naša núdza nie je až taká dôležitá, aby sme si robili nároky na čas a silu iného.
A tak dúfame, že sa to časom vyrieši....samé.
List apoštola Pavla Timoteovi však hovorí o tom, že máme ako kresťania právo i povinnosť stáť jeden pri druhom.
Pavel píše z väzenia z Ríma. Za sebou má proces, v ktorom – ako neskôr píše - pri ňom nikto nebol. Pán ho vtedy posilňoval a pomohol mu obstáť, ale teraz túži cítiť aj blízkosť človeka. Nezdráha sa napísať, že Timotea potrebuje.
Pavel tuší, že sa blíži jeho koniec. A pre tento ťažký úsek života si praje bratskú podporu.
S Timoteom sa dobre poznali. 18 rokov strávili na misijných cestách. Hoci bol Timoteus
podstatne mladší, videl v ňom Pavel oporu. Prosí ho: Príď do Ríma!
Milosť, ktorou nám Ježiš Kristus dáva originálnu hodnotu a dôstojnosť, nás vždy znova vzpriamuje a súčasne aj zaväzuje ku vzájomnej službe.
Pavel píše: „On, Ježiš nás zachránil a povolal svojím svätým povolaním.“ Ježišovi ide o viac ako o to, aby sme si boli istí svojím spasením. Je málo, ak naša viera ostáva osobnou záležitosťou.
Ak má byť živá, musí sa prejaviť vo vzťahu s inými ľuďmi. A tí iní neporozumejú, že Ježiš je Pán, ak v nás, ktorí sa ku viere priznávame, nebudú stretávať skutočného dôveryhodného človeka. To, či je naše svedectvo hodnoverné, vidieť za tým, o čo sa snažíme a... prečo.
Ak niekto svoju vieru žije, ak hovorí pravdu, snaží sa o pokoj, ak sa neúnavne oduševňuje za dobré, nenájde v tomto svete uznanie a výhody. Naopak. Rýchlo zistí, že s dobrotivosťou, nežnosťou, miernosťou tu ďaleko nezájde.
To je dôvod, prečo je každý z nás, bratia a sestry, odkázaný na pomoc, na posilnenie – lebo znášať krivdu, nerozumieť premysleným klamstvám nevie nikto z nás sám.
Pavel zistil, že ani u všetkých bratov a sestier nemôže očakávať podporu automaticky. Zažil, že ho mnohí sklamali. Píše: „Pri mojej prvej obrane nikto nebol pri mne. Všetci ma opustili.“ Ale v tejto bolesti, pri trpkosti neostal.
Áno, Bože, ako dobre to poznáme – ak sa len snažíme Tvoje slovo uplatniť, stáť o pravdu, zápasiť o spravodlivejšie podmienky, ostávame nepochopení, uväznení ešte aj v otáznikoch a v pochybnostiach, či nie sme mimo my. A zastať sa dobrej veci, to si, Pane, ešte stále žiada poriadne dávky obete času a síl.
Pavel však na základe vlastnej skúsenosti radí: ak prídu prekážky a znášate odpor, objavte moc evanjelia aj v láske, v ktorej sa jeden druhého zastanete, podporíte. To je dôležité.
Možno nás prekvapuje, že Pavel, taký smelý služobník evanjelia, apoštol, ktorý prekonal toľkých nepriateľov, ťažkostí a nebezpečí, potrebuje teraz človeka. Mladého Timotea.
Žiada ho: Buď so mnou. Nenechaj ma samého v tom, čo znášam. Buď tu so mnou. Ver so mnou, pomôž mi v mojej bezmocnosti, ver so mnou, že to, čo žne teraz slávu a potlesk ... pominie.
O koľko energie, životaschopnosti sa pripravujeme sami – len preto, že si chceme so všetkým poradiť SAMI – presvedčení, že čas, ochranu od iných predsa nemôžeme chcieť.
Je biedou mnohých kresťanov, že nevedia urobiť krok od Boha človeku. Ani od dôvery v Boha k dôvere k človeku. Pomoc od Boha očakávajú, ale ľudí sa stránia.
Apoštol Pavel však prosí Timotea: príď - a spolu so mnou znášaj v moci Božej protivenstvá za evanjelium.
Nás dnes, bratia a sestry,
kvôli viere nikto neuväzní. Ale ak sa odvážime byť Kristových svetlom tam, kde sa ľudia lepšie
pohybujú v tme, keď chceme niesť iskru života a pohybu tam, kde sa tak pohodlne drieme, ak sa odvážime pýtať tam, kde všetci dávno vedia odpovedať, budeme mať problémy.
Pavol začína svoj list: Túžim ťa vidieť a uzatvára ho slovami: Poponáhľaj sa prísť.
Áno, to sa nám zdá byť logické, dobré - my vieme, že by sme ľudí okolo seba mali podporiť, povzbudiť, ale niekedy sa k nim neodvážime pristúpiť. Ich bieda sa nám zdá byť taká veľká, ich kríza taká zložitá, že sa im radšej zďaleka vyhneme. Na to, aby sme vedeli, AKO sa máme ľuďom v ťažkostiach priblížiť, potrebujeme tiež pomoc od Boha – potrebujeme Božieho Ducha.
On nám dá odvahu k duchaplnosti, k prejavu lásky. V Jeho moci si budeme vedieť uvedomiť, ako ľahko, ako rýchlo sa naša terajšia situácia môže radikálne zmeniť.
Boh nám nedal Ducha bojazlivosti. My sa nemusíme desiť toho, čo zlé sa pred nami črtá, čo nás postihne, čo všetko sa nám zrúti. My sa tohto tlaku ohrozenia ľuďmi, postihnutia okolnosťami nemusíme báť. Ohrozenie, pokorenie nemusíme prijať ako prehru a stiahnuť sa. To sú prejavy strachu.
My však v Božom Duchu, v odvahe, láske a rozvážnosti smieme vidieť východiská. V tomto Duchu na ne dokážeme čakať. V Božom Duchu sa nemusíme cítiť trápne, keď požiadame o pomoc človeka.
Kto sa bojí, nepostaví sa ani za Božie dielo – ani sa nezastane iného človeka. A nemôžeme mu to zazlievať. Pavel píše: Všetci ma opustili, nikto nebol pri mne – ale NECH SA IM TO NEZARÁTA /4,16/. Štefan pri kameňovaní prosil: Sk 7,60: „Pane, nepočítaj im tento hriech“. Obaja to robili tak ako ich Pán: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia“.
Boží Duch nám dáva lásku, v ktorej jeden druhého nenechá v úzkych. Boží Duch nám dáva rozvážnosť, aby sme so všetkým neotáľali, ale vedeli zaujať postoj.
Pavel píše: Nehanbi sa za svedectvo o našom Pánovi, nehanbi sa ani za to, že so mnou teraz zaobchádzajú ako so zločincom, že som vo väzení. Trpím, lebo nemôžem inak. Nemôžem nehovoriť o tom, čo som prijal.
Timoteus by si mohol myslieť: Ako už len ja môžem posilniť takého veľkého apoštola! Čo už len ja zmôžem proti rímskej moci? Ktovie, či na to nedoplatím.
Zastať sa niekoho v komplikovanej situácii je vždy risk. Nezaváhame niekedy aj my, či z toho nebudeme mať problémy?
To sú vypočítavé úvahy, ktoré nás od služby, od vzájomnej pomoci odrádzajú. Sami od seba konštruujeme stále nové námietky, prečo si radšej zachovať odstup. Upadáme do strachu pred všetkým, čo by sa nám mohlo prihodiť, o čo by sme mohli prísť.
Ale Pavel hovorí: nenechajte sa podmaniť strachu, proste o lásku, o dar Ducha Svätého. V Ňom spoznáte, ako veľmi sme jeden od druhého závislí.
Timoteovi bolo určite jasné, že v Ríme, pri návšteve Pavla podstúpi riziko smrti. Preto Pavel dodáva: Ježiš odstránil smrť, svojím evanjeliom vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť. Z tejto nádeje žijem, kvôli tejto nádeji znášam čo znášam.
Pavlov apel znie aj nám. Nebojte sa: Boh nám nedal ducha bojazlivosti, ale ducha moci, lásky a rozvážnosti.
Neutečme od situácií, od ľudí, kde pocítime nebezpečie. Evanjelium nie je ťažké vyznávať. Je ho však ťažké žiť.
Ak však svetlo nášho osobného vyznania udusí odmietnutie, ak sa obávame dopriať prostrediu v ktorom sa pohybujeme, novú chuť, nie sme svetlom sveta ani soľou zeme – len preto, že neberieme, čo nám Pán Boh dáva. Neveríme Mu.
Taká viera je mŕtva, vyznania pokrytecké. Z formálneho kresťanstva nemá nikto nič. Ani Boh, ani ľudia.
My sme však povolaní k tomu, aby sme jeden druhého prijímali tak, ako Pán prijíma nás – bez zásluh a hodností - iba z úprimnej, nezištnej lásky.
Odvážme sa toto povolanie uplatniť. Skúsme ho celkom obyčajne žiť. V nadšení i ťažkostiach, v slobode pomoc, podporu prijať i ponúknuť.
Naše snahy budú mať väčší efekt, naše bolesti menšiu moc, tvorivosť nám prinesie radosť. Tak sa v nás a cez nás naplní v tomto svete to, čomu Biblia hovorí jednoducho: POŽEHNANIE.
Amen.
Pane Ježiši Kriste,
prosíme Ťa o dar Svätého Ducha, aby nás naučil myslieť, veriť, hovoriť a konať tak, aby to malo zmysel.
Prosíme, osloboď nás od tlaku strachu, neistoty, neschopnosti, ktorý v nás produkuje iba pochybnosť, nedôveru a trpkosť.
Odpusť nám, že tak často kalkulujeme , keď máme veľkoryso rozdávať, odpusť, že cúvame, keď sa treba prejaviť, odpusť že sa tak ľahko sa necháme presvedčiť, že sme neschopní, a nemuseli robiť vôbec nič.
Nauč nás, Pane, neutiecť od zložitých ťažkostí – ani svojich ani cudzích. Aj Ty si si, Pane, našu ľudskú biedu pripustil až tak osobne, že ŤA stála život.
Pane, nauč nás prijať túto Tvoju obeť, hoci jej vôbec nedokážeme rozumieť. Asi aj preto, že nás odstraší omnoho menšie trápenie tak, že si jeho ťarchu nepripustíme. Pane, nie sme schopní zachrániť sa sami. Všade cítime obmedzenia a hranice – svoje i cudzie.
Prosíme, daj nám múdrosť, aby sme mohli vidieť, koľko toho zvládneme, aby sme sa nepodcenili, ale ani nepreceňovali.
Pomôž nám prosíme vidieť, čo môžeme a čo nemôžeme riešiť – vo svojom živote i v životoch iných ľudí.
Prosíme, nauč nás vidieť, čo unesieme. Zbav v nás pýchy prosiť iných o to, čo nemáme, alebo nevieme sami.
Spoj nás Tvojou láskou.
Prosíme za všetkých žiakov, študentov, učiteľov a profesorov, ktorí zajtra začínajú nový školský rok. Pane, daruj im múdrosť, vytrvalosť a silu pre všetky nové úlohy. Prosíme za všetkých, ktorí vstupujú do nových škôl, ktorí odídu do iných miest, aby si ich viedol a chránil. Prosíme, aby si im pomohol nájsť prostredie, v ktorom budú môcť naozaj rásť – nielen v múdrosti, ale aj milosti pred Tebou i pred ľuďmi. Prosíme, aby sa dokázali nadchnúť pre nové a dobré veci a
dokázali vidieť zmysel vo všetkej námahe, ktorú budú vynakladať.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
