16. nedeľa po Sv. Trojici, 1Kor 6, 14
Boh vzkriesil aj Pána a vzkriesi aj nás svojou mocou. (1Kor 6, 14)
------
Podľa týchto slov apoštola Pavla dve veci patria nerozlučne spolu: vzkriesenie Ježiša Krista a vzkriesenie nás ľudí. Môže to znieť prekvapivo, ale v Novej zmluve je viac výrokov, ktoré to potvrdzujú. I keď citovaný kázňový text pochádza od apoštola Pavla, Pavel si toto spojenie medzi vzkriesením Pána Ježiša a naším vzkriesením nevymyslel. Sám Pán Ježiš vyjadril tesné spojenie medzi svojím údelom a údelom tých, ktorí ho vo viere prijali za svojho Vodcu a Pána.
Uvedieme aspoň niektoré z Ježišových výrokov, ktoré o tom hovoria. V rozlúčkových rečiach s učeníkmi v Evanjeliu podľa Jána povedal toto: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (J 14, 3). – „Ešte máličko, a svet ma viac neuvidí, ale vy ma uvidíte; pretože ja žijem, aj vy budete žiť“ (J 14, 19). – „Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje, a kde som ja, tam bude i môj služobník“ (J 12, 26). – To, čo povedal Pán Ježiš Marte pri smrti jej brata Lazára, sa vzťahuje na všetkých veriacich v Pána Ježiša: „Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa“ (J 11, 25 – 26). Aj u Pavla nájdeme okrem uvedeného citátu i ďalšie výroky, ktoré potvrdzujú toto tesné spojenie medzi Ježišom Kristom a jeho nasledovníkmi: Tak napríklad v Liste Rímskym čítame slová: „A ak prebýva vo vás Duch Toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, tak Ten, ktorý Krista Ježiša vzkriesil z mŕtvych, aj vaše smrteľné telá oživí svojím Duchom, prebývajúcim vo vás“ (R 8, 11). Dve veci sú teda tesne, nerozlučne spojené: vzkriesenie Ježiša Krista a vzkriesenie tých, ktorí vierou vstúpili do tesného spoločenstva s ním a zotrvávajú v ňom.
Pýtame sa, ako sa dá vysvetliť toto spojenie medzi vzkriesením Ježiša Krista a naším vzkriesením. Odpoveďou na túto otázku je dôležité posolstvo, ktoré je vyjadrené v Novej zmluve: On, Pán Ježiš, keď prišiel zo svojho nebeského sveta na túto našu zem, vstúpil do spoločenstva nás ľudí, stal sa jedným z nás a náš údel vzal na seba a nám umožnil, aby cesta, ktorou on šiel, stala sa aj našou životnou cestou. Už krst, ktorému sa napriek Jánovmu protestu podrobil, vyjadruje symbolicky skutočnosť, že vstúpil do spoločenstva nás, hriešnikov. Bol to akt jeho obetujúcej sa solidarity. On to pre seba nepotreboval, ale my sme naliehavo potrebovali túto jeho pomoc.
Neostal len pri tomto prvom symbolickom akte, ale jeho solidárna láska bola charakteristickým znakom celého jeho pôsobenia tu na zemi. To, že Pán Ježiš oslobodzoval mnohých ľudí od démonskej posadnutosti a že uzdravoval mnohých chorých, komentuje evanjelista Matúš slovami z prorockej knihy Izaiáš takto: „On vzal na seba naše neduhy a niesol naše nemoci“ (Mt 8, 17). Z tohto citátu vidíme, že Ježišovo pomáhajúce a zachraňujúce konanie nie je iba vecnou pomocou, ale že je to predovšetkým prejav jeho osobnej účasti na ťažkostiach a bremenách trpiacich ľudí. Zrejme takúto hlbokú účasť mal na mysli, keď pozýval k sebe ľudí pod bremenom: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie“ (Mt 11, 28).
Vyvrcholenie Ježišovho solidárneho postoja treba vidieť v tom, že vzal na seba trest a zlorečenie, ktoré sme mali znášať my. Nie ako cudzí, ale ako jeden z nás, ako reprezentant nášho spoločenstva hriešnikov – hoci sám svätý a čistý – mohol vziať na seba túto zástupnú obeť. Citované slová z Izaiáša – „On vzal na seba naše neduhy a niesol naše nemoci“ – sa vzťahujú nielen na jeho pomoc chorým, diabolsky posadnutým a iným trpiacim, ale v celkom jedinečnom zmysle sa vzťahujú predovšetkým na jeho zástupné utrpenie. Krásne je to vyjadrené v slovách o Hospodinovom služobníkovi z prorockej knihy Izaiáš: „On bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia. My všetci sme blúdili ako ovce, všetci sme chodili vlastnou cestou. Hospodin spôsobil, aby ho zasiahla neprávosť všetkých nás“ (Iz 53, 5 – 6).
Jeho prejavy solidarity, celý jeho život prežitý v aktívnej obetavej láske a jeho obetná smrť v náš prospech, to všetko vyrastá z toho a je potvrdením toho, že on dobrovoľne vstupuje do tesnej, bezprostrednej jednoty s nami. On sám túto jednotu vyjadril obrazom viniča a jeho ratolestí: „Ja som vínny kmeň a vy ste ratolesti“ (J 15, 5). Obraz viniča a ratolestí, ktoré, ak majú žiť a prinášať ovocie, musia byť organicky zrastené s kmeňom viniča, vyjadruje to najtesnejšie spojenie, spoločenstvo, jednotu medzi Ježišom Kristom a jeho nasledovníkmi. Z tohto obrazu vidíme, že jemu, Pánu Ježišovi, prislúcha v tejto jednote prvé, rozhodujúce miesto. Bez viničného kmeňa by ratolesti nemali z čoho žiť. Od viničného kmeňa prijímajú životnú šťavu a všetky informácie – dnes by sme povedali: genetické informácie – týkajúce sa ich života a ovocia, ktoré majú prinášať. Čo sa deje s viničným kmeňom, to má bezprostredný dopad, vplyv na ratolesti. Apoštol túto jednotu a toto vedúce, rozhodujúce postavenie Ježiša Krista v tejto jednote vyjadruje obrazom hlavy a tela. S Ježišom Kristom ako hlavou sú spojené jednotlivé orgány tela, telesného organizmu. Cirkev býva označovaná ako telo Kristovo. Čo sa deje s Ježišom Kristom ako hlavou, to má bezprostredný dopad na ostatné telo, na jednotlivé údy v tele.
To platí v celkom osobitnom zmysle o jeho smrti. Túto myšlienku rozvádza apoštol Pavel. Ku Kristovej smrti na kríži pripodobňuje naše zomieranie pre službu hriechu. Vyjadruje to napríklad v rámci myšlienok o krste v 6. kapitole Listu Rímskym. Citujeme niektoré slová: „Ktorí sme umreli hriechu, ako budeme ešte žiť v ňom? Či neviete, že ktoríkoľvek boli sme pokrstení v Krista Ježiša, v Jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda spolu s Ním boli pochovaní do smrti, aby tak, ako bol Kristus vzkriesený slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života.“ Po týchto zásadných slovách rozvádza apoštol v celej 6. kapitole dôležitú myšlienku, že v dôsledku nášho spoločenstva s Kristovou smrťou sa končí naša otrocká služba hriechu ako ničivému, deštruktívnemu Pánovi, a že sa so všetkým, čo sme a máme dávame k dispozícii Pánu Bohu a jeho programu uskutočňovania, presadzovania, uplatňovania spravodlivosti. Celú 6. kapitolu by sme mohli nadpísať slovami: „Sloboda od hriechu.“
V citovaných slovách o krste je už naznačené toto: Za koho Kristus ako reprezentant hriešneho ľudstva zomrel, kto v spoločenstve s Kristom podobnosťou Kristovej smrti zomiera hriechu, ten je s ním, s Pánom Ježišom Kristom, spojený na život a na smrť, teda bez výnimky, totálne, bezpodmienečne. Preto môže apoštol povedať, že ak s Kristom zomierame, budeme podobnosťou Kristovho vzkriesenia vzkriesení aj my k novému životu.
Vlastne určitý druh vzkriesenia prežívame už tu na zemi, keď zomierame hriechu. Ak človek ako starý, hriešny, adamovský človek zomrie hriechu, tak hriech ako zosobnená, personifikovaná zlá moc síce pristupuje k tomu starému, hriešnemu človeku, podobne ako dovtedy, ale namiesto reagujúceho, odpovedajúceho hriešneho človeka nájde mŕtvolu, s ktorou si už nemôže nič počať. Toto znamená zomrieť hriechu, byť mŕtvy pre hriech, keď človek môže povedať: Hriech, márne sa o mňa usiluješ, ja som pre teba už mŕtvy. Po tejto smrti adamovského človeka sme vzkriesení k novote života, k novej bytosti. To je duchovné vzkriesenie, ktoré môžeme prežívať, zakúsiť, absolvovať už v rámci svojho časného života. Preto mohol apoštol napísať tieto smelé, odvážne slová: „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové“ (2K 5, 17). Kristovo vzkriesenie po smrti na kríži je vzorom, modelom nášho duchovného vzkriesenia k novej bytosti, ktorá už neslúži hriechu, ale slúži Božej spravodlivosti.
Ale Kristovo vzkriesenie je zároveň zárukou toho, že po našej biologickej smrti, teda po skončení terajšieho časného života, budeme vzkriesení k novému životu v Božom večnom svete. O tom hovorí výslovne apoštol v onej 6. kapitole toto: „Keď sme sa stali jedno s Ním podobnosťou Jeho smrti, práve tak jedno s Ním budeme aj podobnosťou vzkriesenia“ (R 6, 5). Všetko toto, čo sme povedali, je biblickým, novozmluvným vysvetlením veľkej skutočnosti, že vzkriesenie Ježiša Krista a naše vzkriesenie, ktoré čakáme po smrti, medzi sebou tesne súvisia, ako je to vyjadrené v našom kázňovom texte: „Boh vzkriesil aj Pána a vzkriesi aj nás svojou mocou.“
Vzkriesenie k novému životu v Božom večnom svete, ktoré očakávame pre seba a pre svojich blízkych, čo od nás odišli, nie je teda nejaká automatická zákonitosť, ale je to veľký Boží dar, ktorý nám dáva skrze nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Preto podstatnou vecou života veriaceho kresťana je udržiavať a pestovať tesné spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom. Pestovať spoločenstvo s ním tak, že on bude každý deň vzácnym hosťom nášho myšlienkového, citového sveta. S veľkou radosťou a vnútorným prežívaním by sme si mali uvedomovať jeho blízkosť, keď si čítame v evanjeliách jeho slová, rozhovory a príbehy, ktoré hovoria o ňom. Modlitba je jedinečný spôsob pestovania spoločenstva s ním. Veľmi cenné sú v tomto ohľade v spevníkoch – v terajšom i starších – piesne o nasledovaní Ježiša Krista, ale rovnako aj veľkonočné piesne, v ktorých sa často stretávame s myšlienkou, že Kristovo vzkriesenie je zárukou aj nášho vzkriesenia. Tomuto spoločenstvu majú byť vyhradené nielen osobitné náboženské chvíle – hoci tie sú veľmi dôležité, ale aj pri všednom, každodennom rozhodovaní a správaní máme cítiť Pánovu blízkosť, jeho pohľad upretý na nás, jeho myšlienky, kritické či schvaľujúce, k tomu, čo hovoríme a robíme. Spoločenstvo s Ježišom Kristom, vedomie a prežívanie jeho prítomnosti, by malo preniknúť všetky oblasti a všetky chvíle nášho života.
Ak budeme mať stále na vedomí spoločenstvo s naším Pánom a ak ho budeme s radosťou a vždy s novou túžbou prežívať, naučíme sa novým spôsobom pozerať na svoju smrť a smrť svojich blízkych. Smútok síce zostane – to je typický prejav ľudskosti –, ale smútok bude ponorený do veľkej istoty očakávaného nového života, ponorený do Kristovho pokoja. Posolstvo dnešnej 16. nedele po Svätej Trojici sa sústreďuje okolo témy: Vyslobodenie z otroctva smrti. To je téma, ktorá sa týka každého človeka. Cestou k tejto slobode je Ježiš Kristus a spoločenstvo s ním.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
