Starý rok, 2. Mojžišova 13, 20 - 22
“Potom sa pohli zo Sukkótu a utáborili sa v Étáme, na okraji púšte. Hospodin kráčal pred nimi vo dne v oblakovom stĺpe, aby ich viedol cestou, a v noci v ohnivom stĺpe, aby im svietil, takže mohli ísť dňom i nocou. Oblakový stĺp sa vo dne, ani ohnivý stĺp v noci, nevzdialil spred ľudu.” (2. Mojžišova 13, 20 - 22)
Milí bratia, milé sestry,
dnešný - posledný večer roku 2009 prežívame veľmi intenzívne. Aj my sme, tak ako Izraelci, na ceste. Jednu jej časť máme za sebou, ďalšia sa pred nami len črtá. Zastavujeme sa a hodnotíme, čo bolo dôležité, čo nám kto do života priniesol, alebo vzal, pýtame sa, koho sme svojím bytím, svojou prítomnosťou obdarovali – alebo naopak – zranili, koho spoznali a koho stratili...
U niektorých prevážilo bezstarostné, príjemné putovanie s objavmi nových príležitostí, šancí - ale iní zažili chvíle ťažkostí, bolesti, sklamania.
Doprajme si chvíľu ticha – a pozrime sa na rok 2009 späť. Premýšľajme chvíľu, aký bol ten náš? Kam, kadiaľ viedla naša cesta?
***
Na tom, čo bolo, už nič nemôžeme zmeniť. Ale môžeme to prijať – akceptovať. S vďakou za všetko vydarené, a s prosbou o odpustenie toho, čo sme nezvládli.
Ak sa nemáme uspokojiť s povrchom života, má takáto rekapitulácia zmysel, aby sme svoju BUDÚCNOSŤ vytvárali a prijímali nezaťažení starými prehrami – ale ani víťazstvami. Aj tie nás môžu blokovať, znemožňovať nové snaženia.
Veď ani blahobyt, ani životný úspech neliečia rozpor medzi túžbou po naplnenej spokojnosti – a obmedzeniami, medzi prejavmi života a signálmi smrti.
Kým sme na ceste, stále bude čo riešiť. Stále budeme mať viac otázok ako odpovedí.
To nemusí byť problém – ale výzva k tomu, aby sme sa naučili byť otvorení, odvážili sa kriticky myslieť a klásť aj otázky, ktoré sa nedajú zodpovedať hneď.
O ďalšej ceste má tiež každý z nás iné predstavy. Jedni si ich tvoria v nádeji a príjemných očakávaniach spoločného života, alebo narodenia dieťaťa, vnúčaťa. Plánujú sa nasťahovať do nového bytu, ukončiť štúdium, alebo sa chopiť novej pracovnej príležitosti. Ale sú aj iní, ktorých tlačí, ochromuje strach že sami alebo ich blízki sa tešiť nemôžu, lebo sa rozpadá rodina, prichádzajú o prácu, alebo ich vyčerpáva zápas s ochorením.
Bez ohľadu na načrtnuté kontúry toho, čo príde, nás všetkých zaujíma, kde a v čom je pre nás viditeľná Božia prítomnosť? Čo je pre nás oblakom – alebo ohnivým stĺpom, ktorý by sme mohli nasledovať?
Nie sú znamenia len subjektívne? Dá sa zažitie Božej priazne zovšeobecniť?
Bratia a sestry,
to, čo platí, na čo sa môžeme spoľahnúť bez ohľadu na naše postoje a skúsenosti, je Božie slovo. Slovo, ktoré nás ubezpečuje, že pravda, láska, podpora má hodnotu aj vtedy, keď ju práve nevieme vnímať. Ježišovo ubezpečenie: „Ajhľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“ nám dáva nádej, že existujú veci, okolnosti, ktoré ovplyvní len On sám. Vo chvíli a v štýle, ktorý nás prekvapí a stane sa pre nás znakom Božej prítomnosti. Preto má zmysel veriť a očakávať to najlepšie aj vtedy, keď sa pred nami javia len problémy.
Prečítaný SZ text je informácia o putujúcich Izraelcoch. Sú na ceste z egyptského otroctva do krajiny, v ktorej budú podľa zasľúbenia slobodní, kde budú môcť prosperovať, lebo tam budú mať pripravené všetky podmienky. Dopredu ich ženie sen o krajine, ktorá oplýva mliekom a medom – kde sa uplatňuje pokoj a spravodlivosť.
Čítame: „vyšli zo Sukkótu a utáborili sa v Étáme...“ Menujú sa tu konkrétne miesta. Božie vedenie je spojené s určitým, zreteľným – človekom, miestom, situáciou. „Slovo stalo sa telom.“ V Ježišovi nám dáva reálnu podporu a pomoc. A to je viac ako symbol, viac ako signál.
Práve v tomto čase sa mnohí pýtame: Prečo som tu a nie inde, prečo je moja cesta takáto - a nie iná, prečo? Boh viedol Izraelský ľud
Obchádzkami – nie preto, aby ich moril, zaťažoval. Malo to zmysel – je spomenutý o niekoľko veršov skôr: Boh si riekol: „keby ľud pri vstupe do svojej krajiny videl vojnu, mohol by to oľutovať a vrátiť sa do Egypta.“ A Boh viedol ľud okľukou cez púšť pri Červenom mori.
Obchádzka bola v Božom pláne ochranou pred protivníkmi. Preto zaplánoval obchádzku.
Je možné, že aj my sme v predchádzajúcom roku boli vedení nejakou obchádzkou. Nerozumieme, aký môže mať význam – cítime sa neistí a niekedy aj stratení.
Pán Boh má však väčší prehľad ako my. Vie, že priame cesty a jednoznačné riešenia nie sú pre nás tým najlepším. Preto nás necháva zažiť aj krízy – alebo chaosy (zmätky), aby sme nespohodlneli, nekrpateli. Nech sa deje čokoľvek, svojím slovom nám dáva najavo, že je pri nás. Je s nami – niekedy nepochopiteľným, niekedy celkom viditeľným spôsobom.
Pred Izraelcami išiel Boh cez deň v oblaku – v noci v ohnivom stĺpe. Oblak poukazuje na dianie na vrchu Sinai, keď Mojžiš prijíma Božie prikázania. Tie sú pre našu cestu stále aktuálne platné. Odtiaľto znie Jeho pozývajúce, povzbudzujúce, aj korigujúce usmernenie. Dáva nám orientáciu, keď zablúdime, dodáva silu, keď slabneme.
V ňom nám Boh dáva najavo: Aj tento prežitý rok môžeš prijať taký aký je – tak ako túto časť tvojho života prijímam ja. Vytvoril som ti predpoklady pre požehnanie a úspech. To, čo si ostal dlžným, ti odpúšťam. Bol som s tebou, nepohol som sa od teba ani v čase pokorení a obáv. Chcem tak robiť aj naďalej – no drž sa mojich slov, prikázaní. Sledujú tvoj život, tvoje šťastie. Pýtaj sa na to, čo môžeš urobiť, znamenať pre svoju rodinu, svoju prácu, svoje spoločenstvo. Záleží na tom.
Ohnivý stĺp, ktorý viedol ľud v noci, nám pripomína ohnivé jazyky pri zoslaní Svätého Ducha, na dary Božieho ducha.
Oheň ducha svätého je sila, z ktorej žijeme. Volá k očisteniu, obnove a ODVAHE. To potrebujeme – ako jednotlivci, aj ako spoločenstvo.
Tvorivá sila Božieho Ducha nás oslobodzuje, pomáha nám správne sa rozhodovať – a po skúškach aj znova narovnať.
Sila tohto ducha prichádza cez ľudí, ktorí nás sprevádzajú. Boh ich posiela na našu stranu.
Sú to ľudia – ktorí sa zrazu objavia, keď ich veľmi potrebujeme. Majú pre nás slovo, alebo len tichú účasť, porozumenie. Nie sme sami. Boh má pre nás ľudí, ktorí nás pozdvihnú a podporia. Aj my sa môžeme stať ľuďmi, ktorí Jeho priazeň a lásku zosobnia. Tvoríme jedno spoločenstvo – Boží ľud, ktorý sa hlási k Božím nápadom, k Božím zásahom. Ani spolužitie takto pekne duchovne motivovaných ľudí sa však nezaobíde bez stretov názorov, hádok a konfliktov.
Boh však aj ľudu, ktorý reptá a pochybuje, zachováva vernosť. Má pred očami veľký cieľ – a robí všetko preto, aby sme ho ani my nestrácali z očí. Čím dôslednejšie ho budeme sledovať, tým viac sily a nasadenia budeme vkladať do toho, aby sme našou ďalšou cestou k slobode išli vzpriamení a pokojní.
Amen.
Bože náš láskavý,
ďakujeme Ti za ľudí, ktorí nás sprevádzali v minulom roku – za všetkých, ktorí nás niesli a podopreli, ale aj za tých, ktorí nás zastavili v konfliktoch a nedorozumeniach, s ktorými sme to mali zložité. Aj tí nás mali naučiť vidieť, čo všetko je v nás, čo nami hýbe, čo nás provokuje.
Ďakujeme Ti za silu, ktorú sme získali tam, kde sme to ani netušili, za všetko, čo si vymyslel, aby sme sa rozvinuli.
Ak sa dnes na oblohe pre vstupe do nového roka rozžiaria ohňostroje, pripomeň nám aj nimi, že si s nami – že svietiš aj v temnote, ktorú nevieme zniesť, vystáť.
Prosíme Ťa, požehnaj všetky naše nové začiatky, aby neskončili, keď nám dôjde sila a dych v našich predsavzatiach.
Buď s nami, veď nás svojím slovom, aby sme v ňom objavili znak, znamenie Tvojej prítomnosti, po ktorom siahneme radi a skôr, ako nám bude ťažko.
Daruj nám a našim blízkym život a zdravie, odvahu a slobodu,
aby sme mohli urobiť, čo je potrebné,
opustiť a odpustiť, čo nám a iným škodí
– a zniesť to, čo bude nevyhnutné.
Priprav nás, aby sme neunikali pred utrpením, ktoré zažívame alebo vidíme, ale priveď nás aj ním k láske a odhodlaniu slúžiť tak ako sa dá.
Prosíme, aby sme boli schopní neuhýbať pred zodpovednosťou a prinášať pokoj tam, kam nás pošleš.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
