Pamiatka zosnulých, Žalm 103, 1 – 4
Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a celé moje vnútro Jeho svätému menu! Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia! On odpúšťa ti všetky tvoje viny. On uzdravuje všetky tvoje choroby. Život ti vykupuje z hrobu, venčí ťa milosťou a milosrdenstvom. (Žalm 103, 1 – 4)
S vďačnosťou voči Pánu Bohu myslíme po tieto dni na svojich zosnulých. Každý myslí na svojich konkrétnych blízkych ľudí, ktorí v dávnejšej minulosti alebo aj nedávno od neho odišli. Myslíme na rodičov, starých rodičov, manželov, manželky, súrodencov, deti, ďalších príbuzných, priateľov, spolupracovníkov. Nie sú to prázdne myšlienky, ale spomienky na mnoho z toho, čo sme spolu prežili, na pekné spoločné chvíle, ktoré nám boli darované, ale aj na ťažkosti a problémy, cez ktoré naši zosnulí a možno aj my s nimi sme prechádzali.
Myslíme predovšetkým na to, čo naši blízki, ktorí už nie sú medzi nami, pre nás urobili. Pripomíname si dlhodobé prejavy rodičovskej lásky a pedagogickej múdrosti, myslíme na obetavosť rodičov, na ich modlitby. Vraciame sa v spomienkach k pekným chvíľam spoločenstva s manželom, s manželkou, spomíname na spoločne prežívané šťastie a radosti, na spoločne znášané obavy, utrpenie.
Všetko dobré, pekné, pozitívne má svoj pôvod v Pánu Bohu, On, jedine On je originálnym zdrojom všetkého dobrého a pekného v našom živote, On nám dáva aj silu na znášanie ťažkostí a riešenie problémov, ktoré sa vyskytujú v našom živote. Takže naše vďačné myšlienky na zosnulých sú spojené s vďačnými myšlienkami na Pána Boha.
I keď naši blízki odišli, zanechali trvalé, nezmazateľné stopy na našich životoch, na našich bytostiach. Platí to najmä o tých, ktorí nám boli najbližší a ktorí svojím vplyvom na nás najviac pôsobili. Mnoho z ich vplyvu si jasne uvedomujeme, ale mnoho z neho sme prebrali neuvedomene, a v tieto dni spomienok si možno uvedomíme nejednu vec z toho, za čo všetko im v tomto smere vďačíme. A sú ďalšie pozitívne veci v ich skončenom už živote, ktoré by sme v tichom zahĺbení týchto dní mohli ešte objaviť a možno aj zaradiť do svojho života.
Môžeme uviesť niekoľko príkladov takýchto postojov, ktoré sme mohli sledovať a pri spomienkach možno nanovo objavujeme u našich zosnulých a ktoré sú hodné osvojenia: Dôvera v Pána Boha za všetkých okolností, dôvera, ktorá sa nedala otriasť ani ťažkým utrpením. Pocit zodpovednosti pred Pánom Bohom, vedomie, že sa stále nachádzajú pod jeho hodnotiacim pohľadom. Pocit zodpovednosti za druhých ľudí, najmä za tých, ktorých im Pán Boh dal za blízkych a za tých, ktorých akýmkoľvek iným spôsobom zveril do ich zodpovednosti. Pokoj Boží, ktorý nosili v srdci aj uprostred nepokoja. Zásadovosť, vernosť, vytrvalosť v dobrom, i keď sa nachádzali pod rozličnými tlakmi. Snaha urobiť pre druhých každý deň niečo dobrého. Úcta k pravde, zásada pravdovravnosti. Ochota odpustiť, i keď im bola spôsobená krivda. Trvalo pekné vzťahy k druhým ľuďom, vytváranie a trvalé udržiavanie rodinného domova s atmosférou pokoja, lásky, vzájomného porozumenia. Toto všetko nám prichádza dnes na myseľ, a pri konkrétnych spomienkach na našich blízkych ľudí nám napadne aj mnoho ďalších vecí.
S vďačnosťou voči Pánu Bohu myslíme teraz aj na zosnulých kazateľov Božieho slova v tomto našom cirkevnom zbore a v ostatných zboroch, ktoré sú každému z nás blízke, ako aj na všetkých ostatných aktívnych pracovníkov cirkvi. Ďakujeme Pánu Bohu za všetko požehnanie, ktoré prostredníctvom ich zvesti, starostlivosti, práce, pôsobenia On šíril uprostred nás.
S vďakou voči Pánu Bohu myslíme na to, ako On viedol tých našich blízkych ľudí v ich živote. Nemalo by to byť iba spomínanie, ale súčasne aj hľadanie, objavovanie zmyslu ich života, hľadanie nadpisu ich života, pod ktorý by sme všetko mohli zaradiť; objavovanie stôp tvorivého zasahovania Pána Boha do ich života, vytváranie celostnej mozaiky z jednotlivých zložiek. Pri takomto uvažovaní nadobúdajú zmysel aj mnohé z tých jednotlivostí v ich živote, ktorých zmysel sme z bezprostrednej blízkosti nedokázali objaviť. V tejto myšlienke a tomto objavovaní je obsiahnutý aj prísľub, že raz nám bude dané pochopiť aj zmysel toho, čo doteraz z ich života nechápeme.
Pánu Bohu ďakujeme za to, že ich život – a to platí aj o našom živote, ktorí sme zatiaľ tu – nemusíme chápať ako niečo bezvýznamné, zabudnuté a stratené v nepredstaviteľne veľkom vesmíre. Mnohí ľudia sa usilujú veľkými ľudskými výkonmi zanechať trvalú pamiatku svojmu menu. Sme vďační Pánu Bohu za všetko dobré, pozitívne, veľké, cenné, čo človek vedený takou snahou vytvorí z Božích darov, ktoré dostal od Pána Boha. Ale pokiaľ ide o zachovanie trvalej pamiatka, musíme celkom realisticky povedať, že veľké diela, ktoré vytvorí človek, síce o niečo oddialia zabudnutie, ale o trvalom zachovaní pamiatky sa nedá hovoriť. Naša nádej je v niečom inom: v tom, že každý z nás, aj každý náš milý, čo už od nás odišiel, má svoje pevné miesto v Božom láskavom srdci. Aj v tomto zmysle platia slová, ktorá povedal Pán Ježiš ako dobrý Pastier: Nikto ich nevytrhne Otcovi z ruky.
V tieto dni si s veľkou vďačnosťou k Pánu Bohu uvedomujeme, že smrť nemusíme chápať a prijímať ako niečo strašidelné. Smrť zakončila zemský úsek života našich zosnulých, ako raz zakončí aj zemský úsek života každého jedného z nás. Ale toto je pohľad na smrť len z jednej strany, len z našej strany, a nie je to celkový pohľad. To blízke nebeské teleso, Mesiac, sme donedávna videli len z jednej strany, z tej, ktorá je obrátená smerom k nám. Tú druhú, odvrátenú stranu sme nevideli. Je to polovičatý, zlomkovitý, fragmentárny pohľad. Len nedávno nám bolo umožnené pozrieť sa aj na tú druhú, odklonenú stranu Mesiaca, hoci len nepriamo.
Podobne je to s pohľadom na smrť, ibaže tu je nesmierne veľký rozdiel medzi tou stránkou smrti, ktorú my vidíme, a tou, ktorá je od nás odklonená. Náš pohľad na smrť je polovičatý, zlomkovitý, fragmentárny, a veľmi sa mýli, kto tento zlomkovitý pohľad pokladá za celok. Pán Boh nám vo svojom slove a vo zvesti Pána Ježiša Krista umožnil vidieť, aspoň nepriamo, aj tú od nás odklonenú stránku smrti, ako vyzerá smrť zo stanoviska večnosti. Nám sa javí smrť ako koniec, zo strany večnosti sa smrť javí ako začiatok niečoho nového. Nie je to prirodzená automatika, ale je veľkým darom Božej milosti, že môžeme vo viere vidieť aj tú druhú, nekonečne dôležitú stránku smrti,
V tomto biblickom zmysle nám treba chápať aj našu vlastnú smrť, aj smrť tých, na ktorých v tieto dni myslíme. Nie je síce ukojená naša zvedavosť, ktorá by rada vedieť, ako to tam v podrobnostiach vyzerá, ale ak máme nádej, že tí, čo od nás odišli, sú v Božích rukách, že sú v spoločenstve Pána Ježiša Krista, tak je to omnoho viac, než čo by sme sa mohli dozvedieť pri poznaní niektorých drobných podrobností.
Pri pamiatke zosnulých prichádzame síce k hrobom a k miestam, kde sú uložené urny, a tam prinášame vence, kvety, ale ich skutočným domovom je večnosť. Preto spomienka na nich nemusí a nemá ostať obmedzená iba na chvíle, keď prichádzame na cintorín či do urnového hája, ale skutočnou chvíľou spomienok orientovanou. obrátenou smerom dopredu je každé tiché zamyslenie sa, najmä ak je spojené s modlitbou poďakovania za ich život.
Pri myšlienke na smrť a na večnosť musíme nevyhnutne myslieť aj na Boží súd. Slová Pána Ježiša Krista o Božom súde nemôžeme zanedbať ani ich brať na ľahkú váhu. Ale v tejto veci sa všetko nachádza v Božích rukách, všetko je v Božej kompetencii. Nám nie je možné špekulovať o tom, aké vyváženie existuje medzi Božou láskou a Božou spravodlivosťou. Čo si Pán Boh vyhradil pre seba, to musí ostať jemu vyhradené, a aj ostane. Posolstvo o Božom súde, ktorý čaká každého z nás, vedie nás živých k tomu, aby sme do toho času, ktorý nám na tejto zemi ešte zostáva – a nikto nevie, koľko toho času ešte má – aby sme do tohto času vkladali ten najlepší, najkrajší obsah. Myšlienka na smrť, ktorá sa pre každého z nás denno-denne približuje, mala by nám pomáhať stvárňovať časné dni tým najkrajším spôsobom.
Ale i tak prichádza človek pred Boží súd s bremenom hriechov, vín a strachu. Veľkým a jediným potešením pri týchto myšlienkach je kríž Kristov a Božie odpustenie, ktoré vyplýva z vykupiteľského diela Ježiša Krista. Nie je náhoda, že najtypickejším a najčastejším symbolom v spojitosti so smrťou je kríž. Je možné, že mnohí ľudia chápu symbol kríža predovšetkým ako vyjadrenie utrpenia, bolesti a smútku. Ale podľa biblického posolstva je kríž symbolickým vyjadrením posolstva o nekonečnej, absolútnej Božej láske, vyjadrenie posolstva, že po smrti nasleduje vzkriesenie, vyjadrenie istoty, že život je mocnejší ako smrť, že Božia láska k životu je mocnejšia ako všetky sily ničenia a deštrukcie. Preto našim spomienkam na zosnulých dáva meditácia o Kristovom kríži ten skutočný kresťanský obsah a aj to potešenie, ktoré vo svojom smútku tak veľmi potrebujeme. Vo všetkých situáciách smútku nám Pán Ježiš Kristus ponúka svoj pokoj, a aj teraz nám ho chce dať. Kto ho prijme, ten prijíma svetlo, svetlo, ktoré do nášho času preniká z večnosti.
Ako kázňový text sme vybrali niekoľko slov z prvej časti veľkého ďakovného žalmu, žalmu číslo 103. Celý žalm je krásnym vyjadrením vďačnosti Hospodinovi, za všetko, čo On vkladá do nášho života v najrozličnejších situáciách. Aj dnes, v deň pamiatky zosnulých, nám tento žalm pomáha zvládnuť myšlienky a city, ktoré sa nás zmocňujú. Tým, že Pánu Bohu v hĺbke duše ďakujeme, uvedomujeme si, že On je v našej blízkosti aj uprostred nášho smútku, a to nám nesmierne pomáha pri získavaní vnútornej rovnováhy a pokoja. Ďakovanie Pánu Bohu podstatne rozširuje náš obzor, otvára nám perspektívu večnosti – a práve toto v tieto dni veľmi potrebujeme.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
