V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk, www.facebook.com/ecavdubravka/)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk, www.facebook.com/ecavlegionarska/)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

7. nedeľa po Sv. Trojici, Marek 8, 1 – 9

Milí bratia a milé sestry!
Na jednom seminári sme dostali zvláštnu úlohu. Každý z nás – účastníkov – mal napísať 15 charakteristík, ktoré by ho podľa jeho mienky najlepšie vystihli. Bolo treba napísať kto som. – Napríklad: som manžel, občan, čitateľ, rodič, sused, priateľ, kresťan... Potom sme mali tieto charakteristiky očíslovať podľa dôležitosti od jedna (najdôležitejšej) po pätnásť (najmenej dôležitú). To bolo veľmi ťažké, no aj nesmierne podnetné. Človek si pri tom uvedomil niekoľko skutočností:
Ponajprv: Je vôbec pravdou, čo (som) o sebe napísal? „Som kresťan, otec, manžel“ – alebo je to iba názov – nálepka; skutočným kresťanom (dobrým) otcom... by som len chcel byť?
Potrebným bolo určiť si priority. Napríklad, to, že som čitateľ, že rád čítam, je nepochybne menej dôležité ako to, že som otec, že mám venovať čas svojim deťom.
Zároveň sa stalo zrejmejším, že okrem toho, že som farár, nie som iba to. Som aj manžel, otec, syn... nežijem iba v pracovných vzťahoch, čo nemožno podceniť či zanedbávať.
Keď vieme, kto sme, kam spejeme, aké je poradie našich hodnôt, pomáha nám to v životnej orientácii, v zacielení života, aj v krízových situáciách, ktoré život prináša. Preto je dôležité premýšľať o tom, kto sme, nielen ako jednotlivci, ale tiež ako cirkev.
O tom, čo je cirkev, jestvuje veľa rozličných názorov a definícií. Jedna z nich hovorí, že cirkev je communio viatorum – putujúce spoločenstvo – spoločenstvo, ktoré je stále na ceste. Ako taká sa cirkev – my, ktorí do nej patríme, nemôžeme dívať viac dozadu ako dopredu, nemôžeme kŕčovito lipnúť iba na určitých formách. Pretože kto nasleduje Krista, kto je na ceste za Ním, nemôže prešľapovať namieste.
Má význam premýšľať, kto som – kto sme, ale aj o tom, kto je Pán Boh. Mnohým sa zdá, že On je bytosťou ďalekou od nášho života a problémov.
V J 1, 18 čítame: „Boha nikto nikdy nevidel, ale Syn Boží ... Ho známym učinil.“ Na Pánovi Ježišovi spoznávame, kto je Boh a ako koná. Náš kázňový text predstavuje Pána Boha ako Toho, komu nie je jedno, ako žijeme, aké sú naše starosti. Podľa tohto textu je Boh – Ježiš Kristus Ten, kto nechce, aby Jeho ľud zahynul na ceste. Cirkev je spoločenstvo pútnikov a Pánovi záleží, aby sme sa na cestu do Božieho kráľovstva nielen vydali, ale mali na nej aj čo jesť a došli sme do cieľa.
Pána zaujímajú naše starosti. Je plný zľutovania: „Ľúto mi toho zástupu“ (v. 2). Vie, že plné srdce (zástup Ho počúval tri dni), ešte nevyrieši problém prázdneho žalúdka. Ježiš vie, že svet neosloví tá cirkev, ktorá pre nebo stratí zem, ktorej budú ľahostajné každodenné problémy človeka. Veď kde evanjelium nemá dopad na všedný život, tam sa pravé evanjelium nekáže alebo nežije. Pánovi záleží, aby Jeho ľud – to spoločenstvo pútnikov – nezahynul na ceste, ale došiel do cieľa. Preto sýti svoj ľud darom chleba, ktorý tiež patrí do Božieho kráľovstva.
Biblia spomína udalosť nasýtenia viackrát. Uvádza nasýtenie 5- i 4-tisícového zástupu. Raz sa nasýtenie odohráva na židovskej, inokedy na pohanskej pôde. Tým Pán Ježiš potvrdzuje, že má dostatok lásky pre všetkých, ktorí túžia po zmierení s Bohom.
Pán Ježiš má dosť lásky aj pre nás. Otázkou je, či ju vieme s vďakou radosťou a dôverou prijímať. Či sa nepodobáme učeníkom, ktorí sa Ježiša pochybovačne pýtajú: „Ako a kto bude môcť nasýtiť týchto chlebom na púšti?“
V ich otázke sú 4 znaky nedôvery:
Prvým je, že robia otáznou Ježišovu moc. Pýtajú sa: „Ako a kto?“ a pritom Ježiš stojí pri nich! Nevera dáva za Ježišovou mocou otáznik, viera výkričník.
Druhým znakom nevery je, že zveličuje okolnosti. – Vidí len púšť a tisícové zástupy. Ono miesto bolo naozaj pusté a zástup obrovský – 4-tisícový. Avšak keď hovoríme o skutočnosti bez vzťahu k Ježišovi, zveličujeme ju. Dostávame sa do zajatia strachu. Ježiš sú tie správne okuliare, bez ktorých dostanú okolnosti hrozivé rozmery a to, čo nás desí, rozhodujúci význam (Ľ. Fazekaš). Viera nerobí Ježišovu moc otáznou. Viera dáva za Božiu moc výkričník; vie vyznať: Pane, ani teraz, keď som ochorel, keď mi zomrel blízky človek, keď je moje zamestnanie ohrozené, keď sa mi zdá, že moje modlitby nie sú vypočuté, nechcem klásť otáznik za Tvoju moc. Nevzdávam sa istoty, že stojíš pri mne, že Tvoja ruka je aj teraz – v mojej ťažkej situácii nado mnou. Preto chcem zostať v Tvojej ruke. Verím, že Ti záleží, aby Tvoj ľud nezahynul na ceste, i keď je cesta miestami všelijaká, tŕnistá, kamenistá.
Tretím znakom nedôvery je, že počíta iba s vlastnými možnosťami. Učeníci videli len 7 chlebov a niekoľko rybičiek, no nepočítali s Božími možnosťami. Nevera sa nepozerá „dohora“ – na Pána Boha, na Jeho možnosti, ale len okolo seba a do seba. Spomeňme Mojžiša, ktorý sa pochybovačne pýtal: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi?“ (2 M 3, 11). – Nevidel Božie možnosti. Kto chce v Božom diele používať len svoje prostriedky, skoro sa unaví.
Štvrtým znakom nevery je, že sa opakuje. Učeníci už predtým zažili nasýtenie 5-tisícového zástupu, no teraz opäť zostali väzňami svojej nevery. Nevera – nedôvera voči Bohu – Jeho moci – je notoricky sa opakujúca záležitosť. Buďme vďační, že i vtedy, keď sa nedokážeme vierou držať Pána Boha, On neprestáva držať našu vieru.
Ježiš i na neveru – na zotázňovanie Jeho moci – odpovedá jednoznačným skutkom, v ktorom sa prejavila Jeho moc. Nielenže nasýti zástup, ale zvýšilo ešte 7 veľkých košov. Grécky výraz („spyris“) označuje kôš, do ktorého sa zmestí aj dospelý človek (v Sk 9, 25 v takom koši spustili Pavla dolu hradbami v Damasku).
Pozbieraného zvyšného bolo viac, ako toho, s čím sa začalo. To vyjadruje Božiu milosť, ktorá je omnoho väčšia ako naše očakávania, či ako naše pochybnosti. Božia milosť, Božie požehnanie nás zachraňuje. Táto milosť sa naplno zjavila v Kristovi, ktorý je pravým chlebom z neba.
Popri chleboch pri dive nasýtenie počujeme aj o rybách. Práva ryba sa od najstarších dôb existencie cirkvi stala symbolom samého Ježiša (grécke slovo ICHTHYS /ryba/ sa skladá zo začiatočných písmen kresťanského vyznania: IESOUS CHRISTOS THEU HYIOS SOTÉR – Ježiš Kristus Boží Syn Spasiteľ. Dnešný text nám pripomína, že Ježiš nás sýti samým sebou. Áno, už stáročia sýti Vzkriesený zástupy telom a krvou svojej obete, ktorej požehnaním sme zachránení a ktorej dobrodenie nebude vyčerpané. Pán Ježiš nechce, aby niekto na ceste do nebeského domova odpadol – nedošiel. Záleží Mu, aby sme ako spoločenstvo pútnikov dobre došli až do cieľa. V Kristovom slove, v Jeho tele i krvi – daroch Večere Pánovej, aj v dare každodenného chleba prijímame posilu na ceste k večnému domovu. V týchto daroch spoznávame, kto a aký je Boh. – Ako hovorí žalmista (Ž 34, 9): „Okúste a viďte, že dobrý je Hospodin!“ Blahoslavený je človek, ktorý dúfa v Neho! Amen.

S použitím myšlienok Ľudovíta Fazekaša a ďalších prameňov.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.