V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk, www.facebook.com/ecavdubravka/)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk, www.facebook.com/ecavlegionarska/)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Veľkonočný pondelok, Ján 20, 11 – 18

Mária však stála von pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a na mieste, kde ležalo telo Ježišovo, videla sedieť dvoch anjelov v bielom rúchu, jedného pri hlave a druhého pri nohách. Títo jej povedali: Žena, čo plačeš? Odpovedala im: Vzali mi Pána a neviem, kam Ho položili. Ako to povedala, obrátila sa a videla Ježiša stáť, ale nevedela, že je to Ježiš. I riekol jej Ježiš: Žena, čo plačeš? Koho hľadáš? Ona si myslela, že je to záhradník, a povedala mu: Pane, ak si Ho ty odniesol, povedz mi, kam si Ho položil, a ja si Ho odnesiem. Ježiš ju oslovil: Mária! Ona sa obrátila a povedala Mu po hebrejsky: Rabbúni! to znamená Majstre! Ježiš jej riekol: Nezdržuj ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. A Mária Magdaléna šla a zvestovala učeníkom, že videla Pána a že jej to povedal. (Ján 20, 11 – 18)

Nazrime do jednej ľudskej duše, do duše Márie Magdalény, a všimnime si, čo pre ňu znamenala Ježišova smrť a jeho vzkriesenie. Keď pochopíme, čo Ježiš znamenal pre jednu konkrétnu ľudskú bytosť, ľahšie poznáme, čo by mohol a mal znamenať i pre nás.
Mária Magdaléna mala hriešnu minulosť; patrila medzi tých, ktorých takzvaní zbožní a spravodliví považovali za veľkých hriešnikov. Ako mnohým iným hriešnym ľuďom tak aj jej pomohol Ježiš k novému životu. Čo nemohla dokázať sama vlastnou pevnou vôľou, k tomu jej pomohol Ježiš čistotou a silou svojej bytosti, svojím mocným priateľstvom a láskou. Bol to veľký deň v jej živote, keď sa jej hriešne skutky stali minulosťou, keď svoj život mohla naplniť celkom novým obsahom. Z prečítaného príbehu sa dá ľahko vycítiť, koľko lásky a vďačnosti voči Ježišovi bolo v jej srdci.
Prečo si Pán Ježiš s takým záujmom a priateľstvom všímal vykričaných hriešnikov a pomáhal im začať nový život? Predovšetkým preto, lebo oni naliehavo potrebovali jeho pomoc. Boli to stratené ovce, ktoré potrebovali pastiera, aby ich priviedol tam, kde by sa mohli cítiť naozaj doma. Boli to duchovne chorí ľudia, ktorí potrebovali lekára, aby im daroval duchovné zdravie. Pán Ježiš citlivo vnímal ľudskú biedu a od trpiacich sa neodvracal. Preto chodil často medzi tých nešťastníkov, notorických hriešnikov, aby im mohol ponúknuť účinnú pomoc.
S týmto dôvodom súvisí ešte druhý, ktorý si tiež musíme všimnúť. Pán Ježiš veľmi túžil po skutočnom, hlbokom pochopení svojho posolstva a svojich zámerov. Často sa však stretal s nepochopením alebo nesprávnym, prekrúteným chápaním. Otázke ľudskej nechápavosti venoval jedno podobenstvo, podobenstvo o rozsievačovi a štvorakej pôde. Nepochopené posolstvo ostáva neúčinné, preto Ježiš hľadá ľudí, ktorí by ho pochopili do hĺbky a pochopili správne. Pochopenie nenašiel u teologických učiteľov, ktorí mali voči nemu všelijaké výhrady. Pochopenie nenašiel u tých, čo sa považovali za zbožných a spravodlivých, lebo tí by boli chceli počuť od Ježiša iba pochvalu na svoju údajnú zbožnosť a spravodlivosť. Skutočné pochopenie našiel u hriešnikov, ktorí túžili po novom živote. V ich duši bola síce skrytá túžba po krajšom živote, ale zároveň si uvedomovali svoju bezmocnosť. Práve táto ich situácia, táto túžba po novom živote a pocit vlastnej bezmocnosti dopracovať sa k tomuto cieľu vlastnou silou, práve to im dávalo predpoklad na to, aby v plnom rozsahu a presne vystihli a pochopili Ježišov zámer. Lebo tu šlo o niečo, čo chápali nielen rozumom, ale do čoho boli vtiahnutí osobne a bytostne aj oni sami. Publikán v podobenstve o farizejovi a publikánovi vyjadril obe veci – aj túžbu po novom živote, aj prosbu o pomoc – v jednej krátkej veľmi obsažnej vete: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Pán Ježiš dobre cítil a vedel, kde je pochopený, preto rád chodil do spoločnosti týchto ľudí. Medzi týchto ľudí patrila aj Mária Magdaléna. Ona, omilostená a k novému životu privedená hriešnica, chápala Ježiša lepšie ako nejeden teologický učiteľ tej doby. Ježiša môže skutočne pochopiť len ten, kto vie, ako veľmi potrebuje jeho pomoc, kto túto pomoc prijme a žije z nej.
Mária Magdaléna chápala nielen to, čo Ježiš pre ňu vykonal, ale vedela aj, že jeho, Ježiša, ako mravnú oporu nevyhnutne potrebuje pre svoj ďalší život. Bez tejto opory jej hrozilo – ako všetkým hriešnikom – že znova upadne do starých, zlých foriem života. Tak ako existujú recidívy pri fyzických chorobách, tak existujú recidívy aj v oblasti mravnosti. Ale ona nechcela upadnúť späť do svojho starého hriechu, hrozila sa tejto recidívy. Vedela, že Ježiš ju nielen zachránil z bahna jej hriechu, ale vedela tiež, že jedine Ježiš a tesné spoločenstvo s ním ako záchrancom ju môže udržať na novej mravnej úrovni, ktorú jej daroval. Len ak jeho čistá, mocná bytosť bude napĺňať všetky priestory jej srdca, len vtedy môže kráčať ponad priepasť a nepadnúť do nej, len vtedy sa môže pohybovať vo svete plnom pokušení a zvodov a napriek nim ostať čistá. Preto ju nachádzame medzi ženami, ktoré nasledovali Ježiša: a od neho ustavične brali mravnú oporu pre svoj nový život.
To, čo sa stalo na Veľký piatok na Golgote, pociťovala Mária Magdaléna aj ako svoju osobnú tragédiu. Násilnú smrť toho, ktorý jej bol blízky, prežívala so zúfalým smútkom, aký poznáme z vlastných skúseností. Hrozila sa okrem toho myšlienky na budúcnosť, keď už nebude mať v Ježišovi mravnú oporu, ktorá jej umožnila žiť plným a pekný ľudským životom. Pocity ľudí sa v evanjeliách nespomínajú podrobne, ale my si aspoň približne môžeme predstaviť, akým čiernym zúfalstvom boli tieto dni naplnené pre Máriu Magdalénu. Jej cesta k hrobu v nedeľu ráno bola cestou srdcervúcej rozlúčky, ako keď my ideme na cintorín k čerstvému hrobu.
Podľa čoho môžeme hodnotiť úroveň svojej kresťanskej existencie? Podľa otázky: Čo pre mňa znamená Ježiš Kristus? Pre teologických učiteľov tej doby bol Nazaretský Ježiš možno zaujímavou témou rozhovoru, ale keď zomrel, nebolo to pre nich nič hrozné. Ale pre Máriu Magdalénu bol Ježiš Kristus otázkou života a smrti. Pre lotra na kríži bol Ježiš Kristus v poslednej hodine otázkou života a smrti. Je pre nás Ježiš Kristus otázkou života a smrti? Môžeme povedať, že s ním žijeme a s ním aj padáme? Keby sme vedeli odpovedať na tieto otázky, vedeli by sme aj, do akej miery sme kresťanmi a či sme vôbec kresťanmi. Mnohí sa ho vzdávajú veľmi ľahko a veľmi rýchlo. To je len znak toho, že Ježiš pre nich mnoho neznamenal a neznamená. Pre Máriu Magdalénu bol Ježiš na prvom mieste. Všetko ostatné jej bolo druhoradé. Ona bola kresťanka v plnom a presnom zmysle slova. Preto Veľký piatok, keď jej Ježiš bol násilne odňatý, bol pre ňu najčernejším dňom života.
Preto aj vzkriesenie prežila a precítila s vrcholnou radosťou, akej je schopná len tá najcitlivejšia duša. Po stupňoch ju jej vzkriesený Pán privádza k novej istote. Prázdny hrob znamená, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, ale ona si to vykladá po svojom: že Pánovo telo odniesli na iné miesto. Ježiš stojí pri nej, ale ona ho nepozná, myslí si, že má pred sebou záhradníka. Smútok plodí smútok, v smútku vidí človek všetko cez tmavé okuliare. Ale takýto medzistupeň bol hádam aj dobrý, aby prudký prechod od vrcholného smútku k vrcholnej radosti neznamenal pre ňu príliš veľký otras. Keď prešla cez tento medzistupeň, uvedomuje si postupne, že jej Pán žije. Nevie to pochopiť, nevie si to vysvetliť, ale otázky, ako sa to stalo, sú teraz pre ňu v pozadí; hlavná je skutočnosť, že jej Pán žije. Aj tu nám chýba podrobný opis jej vnútorného stavu. Ale z oslovenia a radostného gesta môžeme jasne tušiť, čím bolo v tej chvíli naplnené jej srdce. Ten, ktorý pre ňu toľko znamenal, ten, ktorý pre ňu všetko znamenal, a ktorý jej bol násilne odňatý, je opäť v jej blízkosti.
Ona si myslí si, že je to jednoducho návrat do predošlého stavu, že všetko bude zase ako predtým. Ježiš jej hovoril, že nastala nová situácia. Vzkriesenie neznamená návrat do starého stavu, ale je to vstup do niečoho celkom nového. Keď Boh vykoná niektorý zo svojich veľkých činov, nikdy to nie je cesta späť, ale vždy je to veľký, mohutný krok k niečomu, čo je celkom nové. Pre Máriu je v tom prvok neistoty. Znamená to predsa, že sa so svojím Pánom bude musieť rozlúčiť? Áno, v určitom zmysle to bude rozlúčka, lebo jej Pán vstúpi do svojej slávy, k svojmu Otcovi a k svojmu Bohu. Ale stará forma spoločenstva sa končí len preto, aby vzniklo spoločenstvo nového typu. Lebo Boh a Otec, ku ktorému vstupuje Ježiš, je Bohom a Otcom aj Márie Magdalény, je Bohom a Otcom aj Ježišových učeníkov. Jej myšlienky sa už nebudú upierať na hrob a na cintorín, ale budú obrátené smerom do nebeskej slávy, v ktorej jej Pán žije a kraľuje. Toto nové spoločenstvo bude dosť silné na to, aby bolo mravnou oporou, ktorá ju udrží pri novom živote. Možno ešte chvíľu potrvá, kým objaví novú silu a novú krásu v tomto spoločenstve s osláveným Pánom, ale isté je, že oslávený Pán bude napĺňať všetky vnútorné priestory jej duše. Ježišovo vzkriesenie znamená pre ňu, že môže žiť aj naďalej v radosti, ba že jej radosť bude ešte väčšia a plnšia.
Mária Magdaléna si musí uvedomiť ešte ďalšiu vec. Nie je jediná, ktorú Ježiš priviedol k novému životu. Takých ľudí bolo viac, a cez stáročia ich bolo a je mnoho. Mária nie je jediná, ktorá potrebuje trvalé spoločenstvo s Ježišom, aby sa natrvalo udržala na darovanej mravnej úrovni. Ľudí, ktorí sú po začatí nového života ohrození recidívou, že sa opäť vrátia do starého hriešneho života a ktorí preto potrebujú stále spoločenstvo s Pánom Ježišom, je mnoho. Mária si ho nemôže nárokovať iba pre seba. Pán Ježiš len ako oslávený, pri svojom nebeskom Otcovi, môže byť takouto oporou pre všetkých, ktorí túžia, aby sa natrvalo udržali na vysokej mravnej úrovni.
Tento príbeh z Evanjelia podľa Jána nás vedie k otázkam o nás samých. Aká je naša radosť zo vzkriesenia? Aké miesto má vzkriesený Pán v našom srdci? Obraz Márie Magdalény nás aj v tomto bode núti ku kritickému sebaskúmaniu. Pri pohľade na ňu môžeme spoznať, v čom je naše duchovné bohatstvo a v čom je naša chudoba. Šťastní by sme boli, keby Ježiš Kristus znamenal aj pre nás to, čo znamenal pre ňu, pre Máriu Magdalénu.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.