Žalm 62, 2a
Len v Bohu sa utíši moja duša. (Žalm 62, 2a)
Človek je bytosť, ktorá si kladie otázky. Kladieme si otázky, lebo život je pre nás záhadou a náš vlastný život je pre nás záhadou. Tým, že si kladieme otázky, líšime sa od zvierat, stromov, kvetov. Aj život zvierat a ostatných zložiek prírody je veľká záhada, ale zvieratá, aspoň nakoľko to môžeme posúdiť, si otázky o záhadách svojej existencie nekladú. Keď uvažujeme o tom, aký je rozdiel medzi človekom a zvieraťom, tak jedna odpoveď na túto otázku znie: Človek si kladie otázky.
Nie všetci ľudia si kladú otázky s rovnakou naliehavosťou. Sú ľudia, ktorým otázky o zmysle existencie napadnú len zriedka, a sú iní, ktorí sa stále nachádzajú pod ich tlakom. Ale hádam by sme nenašli nikoho, kto ešte nikdy nepocítil daktorú zo závažných otázok, týkajúcich sa ľudského bytia.
Sú ľudia, ktorí si za určitý čas, za určité obdobie svojho života, možno aj dosť dlhé, tieto existenciálne otázky neuvedomujú, zabúdajú na ne, odháňajú ich od seba. Úplne sa ponoria do starostí o živobytie alebo do požívania plytkých radostí života. Na nich tieto otázky ešte len čakajú. Lebo pred týmito otázkami nemôže človek natrvalo utiecť do bezmyšlienkovitosti. Ak však toto vieme, mali by sme sa čím skôr vedome zaoberať existenciálnymi otázkami, pred ktorými tak či tak niet úniku.
Aby sme hovorili trocha konkrétnejšie, treba formulovať niektoré z tých otázok, ktoré sú také typické pre človeka. Človek si teda kladie takéto otázky o sebe a o svete: Odkiaľ prichádzam? Kam idem? Kto ma vymyslel a skonštruoval? Čo hľadám na tomto svete? Aký je zmysel môjho života? Aký je zmysel vesmíru? Aký je zmysel tých miliárd rokov, z ktorých je mne dopriate prežiť na tejto zemi mizivý, zdanlivo zanedbateľný zlomok? K akému cieľu celé toto mnohoprúdové dianie smeruje? Toto je jedna veľká skupina otázok.
Druhá skupina otázok sa týka osobného šťastia človeka. Čo je šťastie? Aká je cesta k šťastiu? Prečo nám je darovaná radosť, keď tak rýchlo zovšednie? Prečo nám je darovaná radosť, keď zakrátko môže byť prehlušená tragickým úderom? Načo je choroba a ostatné utrpenie? Prečo sa jedným vodí dobre a druhým zle? Prečo sú jedni celý život zdraví a druhí sa trápia v chorobách a bolestiach? Prečo sú jedni takí bohatí, že nevedia, čo robiť so svojím bohatstvom a druhí takí chudobní, že zomierajú od hladu?
Ďalšia skupina otázok sa týka démonského zla vo svete. Nanucuje nám ich zvlášť minulé a naše storočie. V nedávnej a súčasnej dobe jestvovalo a jestvuje toľko démonského zla, že si pred ním nemôžeme zatvárať oči. Myslíme predovšetkým na to otrasné množstvo hrozného, nezmyselného zla, ktoré spôsobuje človek človeku. Pritom si kladieme otázky: Kde sa toto démonské zlo vlastne berie? Prečo je práve minulé a toto naše storočie, ktoré by si mohlo žiť v pokoji a blahobyte, zaplavené takým množstvom špiny a nezmyselného utrpenia? – Ale keď hovoríme o démonskom zle, musíme myslieť aj na seba. Kto nie je pokrytcom aj pred sebou, musí vidieť zlo aj vo svojom srdci. Koľko zlomyseľnosti, závisti, škodoradosti objavíme vo svojom vlastnom srdci! Aj pritom si musíme položiť otázku: Kde sa toto démonské zlo vo mne vlastne berie?
Všetky doteraz povedané otázky nás privádzajú k iným dôležitým otázkam: k otázkam o Bohu. Je Boh? Aký je? Ak je jeho moc a jeho láska neobmedzená, prečo dopustí toľko zla vo svete? Prečo dopustí – tak si môže povedať jednotlivec – toľko utrpenia v mojom vlastnom živote? Toto sú živé otázky aj medzi veriacimi aj medzi neveriacimi.
Potom sú tu otázky o smrti. Prečo sa život končí smrťou? Čo nasleduje po smrti? Nasleduje prázdnota, tma, nič? Alebo nasleduje, ako učí kresťanská viera, život vo večnom blahoslavenstve a život vo večnom utrpení? Prečo cítime strach pred smrťou? Prečo sme naplnení takým smútkom, keď nám zomrie niekto blízky? Prečo je to všetko tak, ako je, a nie nejako inak?
Ďalej je tu veľká skupina etických otázok, to znamená otázok, ako sa máme správať voči sebe a voči druhým ľuďom. Sú situácie, keď sa človek musí rozhodnúť medzi dvoma alebo viacerými možnosťami, a vôbec mu nie je jasné, ako sa má rozhodnúť. Vtedy sa môže dni a noci trápiť otázkami: Ako sa rozhodnúť? Na akých mravných zásadách mám postaviť svoje rozhodnutie? Ako sa mám zachovať voči človeku, ktorý ma sklamal?
Ďalej sa musíme zmieniť o dôležitých otázkach, ktoré sa týkajú obsahu života. Čo mám robiť, aby celý obsah môjho života nebol podrobený pominuteľnosti? Môžem si zvoliť niečo také zmysluplné, žeby mi aspoň niektoré z mojich činností pripadali nie ako náhodné, ale ako niečo, čo má trvalú platnosť? Alebo je všetko jedno, čo robím, len nech sa nejako pretlčiem životom?
Uviedli sme dosť dlhý zoznam závažných otázok, ktoré sú typické pre človeka. Neboli spomenuté všetky otázky, a keby sme sa dlhšie sústredili, mohli by sme napísať zoznam niekoľkonásobne dlhší. Tieto však postačia na ilustráciu toho, že človek je bytosť, ktorá si kladie otázky, alebo presnejšie: človek je bytosť, ktorá je pod tlakom existenciálnych otázok. Lebo tieto otázky sa dostavujú samy od seba.
Táto posledná veta nás však doháňa k otázke o otázkach: Ako je to, že si ľudia od nepamäti kladú tieto otázky? Kto je ten skrytý poháňač v zákulisí nášho života? Kto nám tieto otázky nanucuje a nás nimi znepokojuje?
Zvykom je, že keď sa v kázni postaví nejaká otázka, hľadá sa na ňu odpoveď a aj sa uvedú nejaké odpovede. Teraz tak nemôžeme robiť, lebo otázok je veľmi mnoho, a na hľadanie odpovedí by sme potrebovali mnoho kázní. Povieme len niečo všeobecne o hľadaní odpovedí na tieto otázky a o zmysle týchto otázok.
Človek sa usiluje odpovedať na tieto otázky najprv sám, na základe toho, čo už vie, a pomocou kombinovania rozličných myšlienok. A skutočne aj nájde nejaké odpovede, aspoň na niektoré z týchto otázok. Ale to sú odpovede predbežné, ktoré ho uspokoja iba na krátky čas, potom si uvedomí ich nedostatky, a musí hľadať ďalej. Tak sa môže stať, že na jednu a tú istú otázku sa v priebehu nášho života objaví mnoho postupných odpovedí. To nás nemusí prekvapiť, lebo to je normálny spôsob hľadania. Dôležité je len, aby nás tieto postupne objavované odpovede viedli vždy vyššie. Pri hľadaní odpovedí nám môžu pomôcť aj skúsenosti predchádzajúcich generácií a skúsenosti ľudí, ktorí si dnes kladú tie isté otázky ako my. Lebo my nie sme jediní, ktorí sa trápime s týmito otázkami. Treba si osvojiť, kriticky osvojiť čím viac odpovedí, ktoré už našli iní.
Lenže či sa už pozrieme na odpovede, ktoré sme našli sami, či si osvojíme niektoré z tých odpovedí, ktoré našli iní, vždy máme pocit: toto ešte nie je tá odpoveď, ktorú hľadám. Táto odpoveď ma ešte neuspokojuje. Toto hľadanie odpovedí mi pripadá príliš dlhé, ba nekonečné. Kedy sa dopracujem k odpovedi, ktorá by ma konečne uspokojila? K odpovedi, ktorá by mi darovala plný, definitívny vnútorný pokoj?
Práve v tejto chvíli, keď si uvedomujeme potrebu definitívnej odpovede, treba citovať slová zo žalmu, ktoré sme prečítali na začiatku kázne: „Len v Bohu sa utíši moja duša.“ Vhodné je citovať slová Aurélia Augustína: „Bože, stvoril si nás pre seba, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“ Majúc na mysli citované slová žalmu a Augustínove slová, začíname chápať, že všetky existenciálne otázky, ktorými je zaplavený náš život, majú spoločný zmysel. Nie sú to otázky náhodné, ale otázky, ktoré sledujú veľmi vyhranený cieľ. Poháňajú nás k tomu, aby sme cez celý svoj život hľadali Boha. Človek si pri týchto otázkach ani zďaleka vždy neuvedomuje, že nimi sa pýta na Boha. Veď týmito otázkami sú trápení takisto ľudia neveriaci ako aj veriaci. A predsa, keď sa na celú vec pozrieme z Božej strany, ide o hľadanie Boha. Nie je rozhodujúce, že mnohé z týchto otázok majú nenáboženskú, čisto sekulárnu formu. Človek hľadá Boha i vtedy, keď si neuvedomuje, že ho hľadá.
A okrem toho nám treba vedieť, že tieto otázky neprichádzajú k nám náhodou. To nám Boh zo zákulisia nášho života nanucuje tieto otázky, a oblieka ich do najrozličnejších foriem, aj do náboženských aj nenáboženských, aj do veriacich aj neveriacich foriem. Boh je Bohom nekonečných možností, preto do jednotlivých ľudských životov vkladá otázky v najrozličnejších obmenách. A tak kedykoľvek nás začnú trápiť existenciálne otázky, uvedomme si, že sa to Boh ozýva v našom živote, on je to, kto nás znepokojuje, on nás poháňa, aby sme ho hľadali. Koľko ráz sa už takto inkognito ozval v našom živote, a my sme si to neuvedomili! Ale odteraz by sme mali mať na pamäti: Pri každej existenciálnej otázka, ktorá nás začne trápiť, je Boh prítomný v našom živote. Tej Božej prítomnosti v našom živote je omnoho viac, ako sa nazdávame.
Keď si však toto uvedomíme, keď pochopíme veľkú pravdu nášho textu, že iba v Bohu sa utíši naša duša, mali by sme sa najkratšou cestou, to znamená hneď, vydať tam, kde možno počuť jeho hlas. Predstavil sa nám a prihovára sa nám vo svojom slove. Jedinečným spôsobom sa nám predstavil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. V evanjeliách, ktoré hovoria o Ježišovi Kristovi, ako aj v ostatných častiach Biblie, môžeme nájsť odpovede na mnohé z tých ťažkých existenciálnych otázok, ktoré nás trápia, a to odpovede omnoho lepšie ako tie, ktoré objavujeme svojím úsilím a ktoré nachádzame vo filozofickej tradícii. Boh je tak či tak cieľom našich ciest. Čím skôr sa vydáme na cestu, ktorá smeruje k tomuto cieľu, tým viac pokoja už v tomto živote nájdeme. „Len v Bohu sa utíši moja duša.“ To sú slová, ktoré sa v plnosti uskutočnia vo večnom živote. Ale niečo, ba mnoho, z toho večného naplnenia môžeme prežiť už teraz, vo svojom časnom živote.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
