2. pôstna nedeľa, List Rímskym 5, 1
„Ospravedlnení teda z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista.“ (List Rímskym 5,1)
Milí bratia a milé sestry!
Žiaci a študenti to poznajú a my dospelí si to vari ešte pamätáme. Čo? – Onen nepríjemný pocit, aký má nepripravený žiak pred skúšajúcim učiteľom...
Popri rozličných školách, ktoré sme absolvovali alebo ktoré niektorí z nás navštevujú, jestvuje jedna, do ktorej chodia už jasličkári, škôlkári, ale tiež dospelí, ba aj ľudia po 90-tke. Čože je to za školu? – Je to škola viery. Môžeme ju nazvať i Kristovou školou. Boli sme v nej zapísaní naším krstom. A všetci pokrstení – či sme mladší alebo starší, sa v nej máme učiť veciam viery, máme byť Ježišovými učeníkmi. – Učiť sa, čo znamená nasledovať Pána Ježiša Krista a zachovávať všetko, čo nám prikázal (por. Mt 28,19-20). Ako v každej škole i v tejto škole viery sú kladené rozličné otázky. Napr. otázky začiatočnícke: Existuje Pán Boh? Ak áno, kde je? Sedí kdesi tam – hore? A odkiaľ sa tu vlastne vzal?
No v Kristovej škole sú kladené aj iné otázky; povedzme: Ako získam pokoj s Bohom? – Pokoj vo vzťahu k Pánu Bohu? Takto sa nepýtajú začiatočníci v škole viery. To netrápi začiatočníkov, ktorí uvažujú, či Pán Boh vôbec jestvuje. Otázku: Ako získam pokoj s Bohom si kladie ten, kto tuší, že stretnutie s Pánom Bohom môže byť pre nás aj veľmi nemilé, nepríjemné. – Môžem sa pred Ním cítiť ako nepripravený žiak pred skúšajúcim učiteľom. Kým je človek začiatočníkom v škole viery, nepýta sa po pokoji s Bohom. Často žije v ilúzii, že nejako už len bude, že pred Pánom Bohom dáko už len obstojí. Čas skúšky sa mu vidí veľmi ďaleký. Pokročilý v škole viery však vie, že nie on, ale Pán Boh stanovuje tak termín skúšky, ako aj jej pravidlá. Vie, že Božia stupnica známok nemá päť hodnôt: jednotku, dvojku, trojku, štvorku, päťku, ako sme na to zvyknutí zo školy, ale len dve hodnoty: prospel – prepadol. Čím je človek vo vyššom ročníku školy viery, začína rozumieť: Som hriešny človek. Budem pred Pánom Bohom vydávať počet; stretnutiu tvárou tvár s Ním sa nevyhnem a tak otázka: Ako získam pokoj s Bohom? – Ako môže byť môj vzťah k Bohu daný do poriadku?, sa stáva čoraz naliehavejšou. Cítiť z nej neklamné presvedčenie, že medzi nami a Pánom Bohom je prekážka, hrádza – priehradný múr hriechov, ktorý nás oddeľuje od Boha (Iz 59,2). Ako môže byť tento priehradný múr zničený? Ako získať pokoj s Bohom? Odpoveď apoštola Pavla i otcov reformátorov je jasná: Cez pracovný vzťah to nepôjde. U Pána Boha si nemôžem svoje previnenia alebo zanedbania odpracovať. V niektorých západných krajinách platí zákon, že určité priestupky si človek môže odpracovať – istú dobu bude vykonávať verejnoprospešné práce. U Pána Boha si však svoje previnenia, ani to, čo dobrého som zanedbal vykonať, nemôžem odpracovať. Pokoj vo vzťahu k Pánu Bohu nemožno nadobudnúť cez pracovný vzťah. Aj keby som sa o to snažil, stroskotám, lebo ako píše Pavel: „Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem. Biedny ja človek, kto ma vytrhne z tohto tela smrti? (R 7,19.24)
Ako sa teda stanem Božím priateľom? Ako získam pokoj s Bohom? Nie ja, ale Pán Boh mi ho získal. On sa chopil iniciatívy! Nie však ako učiteľ, ktorý privrie oči nad nepripravenosťou žiaka. Pán Boh je spravodlivý, nezatvára si oči pred neprávosťou, ani sa nenechá ničím podplatiť. Napriek tomu nechce, aby nik z nás v škole viery prepadol. Dovolil, aby Jeho milovaný Syn znášal na kríži dôsledky hriechu – trest, ktorý bol určený nám. Pre túto lásku Ježiša Krista nie sme viac s Bohom vo vojnovom vzťahu. Nespočíva na nás viac Boží spravodlivý hnev. Lebo svojou nevinnou obeťou na golgotskom kríži nám Pán Ježiš získal pokoj vo vzťahu s Bohom. Pokoj, ktorý nie je závislý na našej vrtkavej mysli, na našich kolísavých pocitoch, ani na meniacich sa okolnostiach a pomeroch, v ktorých žijeme. Tento pokoj závisí na obeti Pána Ježiša Krista a o tej vieme, že zostáva, že bola dokonalou obeťou (Žid 10,10-12). „Lebo (Kristus) jedinou obeťou navždy zdokonalil tých, čo sa dajú posvätiť“ (Žid 10,14). Teda ak vierou prijímame Ježišove zásluhy, prijímame, čo nám nimi získal: pokoj s Bohom. Je to pre nás ohromná útecha – útecha pre každého, kto vie, že pred Bohom sme v pozícii nepripraveného žiaka, ktorý zastal pred skúšajúcim učiteľom.
Obeť Pána Ježiša Krista, ktorou nám získal pokoj s Bohom bola dokonalou, raz navždy postačujúcou obeťou. V Liste Židom (13,8) čítame: „Ježiš Kristus ten istý, včera i dnes i naveky“. A hneď za tým: „Nedajte sa zvádzať rozmanitým a cudzím náukám. Lebo je výborné, keď sa srdce posilňuje milosťou“ (Žid 13,9). Nedajme sa teda znepokojovať, nedajme si zobrať túto dobrú zvesť, že Ježiš Kristus je náš pokoj (Ef 2,14), že On nám získal pokoj s Bohom. Je to pevný, stabilný pokoj. No nie je z nás, ale máme ho v Kristovi. Keby sme ho chceli založiť na sebe, na našich modlitbách, na práci, ktorú konáme v cirkvi – hoci má svoj veľký význam a neustaňme ani v modlitbách ani v službe) – keby sme si však na tom chceli zakladať, budeme sklamaní. Lebo sme popol a prach (por. Ž 103,14) a naše srdce je zradné, klamlivé (Jer. 17,9). Keby sme sa spoliehali na seba, na svoju zbožnosť a zásluhy, boli by sme sklamaní. Aj vojvodca a štátnik Alexander Veľký rozumel, že „nič sme nepriniesli na svet a nepochybné je, ani nič odniesť nemôžeme“ (1Tim 6,7). Prikázal, aby bol po smrti položený do truhly s otvorenými dlaňami, aby bolo zrejmé, že ani taký veľký panovník, ani človek, ktorý vybojoval toľko víťazstiev, si so sebou nemôže na večnosť nič vziať.
Po našej smrti je to ako keď spľasne lesklá bublina. – Čo ako veľká a krásna tá by bublina bola, zostane po nej iba mokrá škvrna. Veriaci človek však vie: Mám, čo mi ani smrť nevezme. Boží pokoj. Mať pokoj vo vzťahu s Pánom Bohom obsahuje to najzákladnejšie, čo v živote potrebujem; naopak, byť pod Božím hnevom – nemať pokoj s Bohom, obsahuje všetko, čo znamená smrť. „Ospravedlnení teda z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista“ (R 5,1). Pokoj, ktorý je založený mimo nás – na obeti, v diele zmierenia Pána Ježiša Krista. Predsa, vierou sa tento pokoj stáva naším. A takáto viera nás uvádza do správneho vzťahu s Bohom.
Niekto povedal, že s vierou je to ako s hudbou: Nepožaduje od nás nič iné, než aby sme ju vnímali, otvorili sa jej a dovolili, aby prenikla do nášho srdca. Tam sa rozvinie a začne zvnútra pôsobiť, bez toho aby sme my museli niečo zvláštne robiť. Pokiaľ nevypneme prijímač, cez ktorý nám hudba znie, pokiaľ sa ňou necháme osloviť, ona má moc zmeniť našu náladu, naše vnútro. To sa následne prejaví aj vo vonkajšom správaní. Tak pôsobí v človeku i viera. Viera, ku ktorej nás pozýva pôstna doba aj toto biblické slovo. Keď máme pokoj s Bohom, keď sú živou vierou naplnené naše srdcia, prejaví sa to v našom počínaní k blížnym, k svetu. A náš svet málo čo potrebuje viac ako tých, ktorí doň budú vnášať pokoj; ľudí, ktorí sa vo svete stanú šíriteľmi Božieho pokoja.
Amen.
Literatúra:
A. Novotný: výklad (listu) Rímskym (1938; str. 258-262);
Thomas Elert – Andacht /8.3./ in: Feste-Burg-Kalender 1998 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 1997).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
