3. ned. po Sv. Trojici, Marek 2, 23 – 28
Raz v sobotu šiel obilným poľom a Jeho učeníci idúcky začali vymŕvať klasy. Tu Mu farizeji povedali: Pozri! Prečo robia v sobotu, čo nie je dovolené? A On im odvetil: Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid a jeho sprievod, keď mali nedostatok a boli hladní? Ako vošiel do domu Božieho za čias veľkňaza Abiatara a jedol z posvätných chlebov, z ktorých nikomu nie je dovolené jesť, jedine kňazom, a dal aj svojmu sprievodu? Povedal im teda: Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu; preto je Syn človeka pánom aj nad sobotou. (Marek 2, 23 – 28)
Raz v sobotu, sviatočný deň Židov, kráčal Pán Ježiš so svojimi učeníkmi cez pole. Obilie bolo zrejme už dozreté. Učeníci boli hladní, tak si odtrhli niekoľko klasov, vymŕvali z nich zrno a jedli. Videli to farizeji, ľudia, ktorí sa usilovali veľmi prísne dodržiavať Mojžišov zákon, a Ježišovi vyčítali, že svojim učeníkom dovolí robiť, čo nie je dovolené. V tejto kritike nešlo o to, že by učeníkom boli vyčítali krádež zato, že jedli z cudzieho. Podľa vtedajších predpisov bolo dovolené vziať si, hoci z cudzieho, práve toľko, koľko stačilo na zahnanie hladu. Z tohto hľadiska bolo teda všetko v poriadku. Kritizovali ich pre niečo iné: pre to, čo oni, farizeji, pokladali za prestúpenie prikázania o svätení sviatočného dňa, šabbatu. Predpisy o svätení šabbatu postavili na najvyššie miesto. Podľa ich mienky tomuto prikázaniu musela ustúpiť aj požiadavka ľudskosti a milosrdenstva.
Pán Ježiš sa postavil na obranu učeníkov. Najprv argumentuje spôsobom, ktorý bol bežný u rabínov. Čo sa dalo doložiť citátmi zo Starej zmluvy, to bolo podľa nich záväzné. Preto pripomína práve z tohto prameňa jeden príbeh spred tisíc rokov, z doby kráľa Dávida (1Sam 21, 4 – 7). V situácii, keď Dávid a jeho sprievod boli hladní a k dispozícii boli len posvätné, takzvané predkladané chleby, z ktorých mohli jesť jedine kňazi, Dávid a jeho družina jedli z nich, hoci to bolo proti rituálnym predpisom. Požiadavke ľudskosti bola daná prednosť pred rituálnym predpisom. Pán Ježiš vidí v tom – v zmysle rabínskeho spôsobu argumentovania – precedens, ktorý dovoľuje človeku zachovať sa v podobných prípadoch rovnako. V situácii hladných učeníkov vidí Pán Ježiš podobnú situáciu a pripúšťa, že hlad treba zahnať, hoci sa tým poruší rituálny predpis o šabbate.
Ale on sám pre seba takýto precedens nepotreboval. Nezávisle od neho vyjadruje svoje stanovisko principiálnym spôsobom: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.“ Človek je podľa toho vyššia hodnota ako formalistické svätenie šabbatu a dodržiavanie iných rituálnych predpisov. Pred rituálnymi predpismi dával Pán Ježiš jednoznačne prednosť prikázaniu lásky a milosrdenstva. Pri inej príležitosti citoval z jedného proroka Hospodinove slová: „Milosrdenstvo chcem a nie obeť.“ Pri tomto všetkom si uvedomoval a uplatňoval svoje osobitné postavenie, svoju autoritu. Povedal: „Syn človeka je pánom aj nad sobotou.“
Pán Ježiš nielen formuloval svoje zásadné stanovisko: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“, ale podľa neho sa správal aj inokedy. V evanjeliách je niekoľko príbehov, v ktorých sa hovorí o tom, že práve v deň sobotný uzdravoval Pán Ježiš ľudí, čo podľa mienky zákonníkov a farizejov bolo okrem výnimočných prípadov v sobotu tiež zakázané. Boli na neho veľmi nahnevaní a z poznámok evanjelistov vysvitá, že najradšej by ho boli hneď likvidovali.
Treba nám vedieť, že okrem prikázania o sobote, ktoré poznáme z Desatora, existoval v dobe Pána Ježiša veľmi dlhý zoznam vecí, ktoré bolo v sobotu zakázané robiť. Niektoré z týchto zákazov vyznievajú pre nás až úsmevne, ba smiešne. Ale pre široké okruhy ľudí to bolo veľké bremeno, veď nebolo dosť dobre ani možné zapamätať si, čo všetko sa v sobotu smelo a čo nesmelo robiť. Aj k ostatným prikázaniam bolo postupne popridávané veľké množstvo podrobných predpisov. Voči viacerým takýmto ústnym ustanoveniam zaujal Pán Ježiš kritické, odmietajúce stanovisko.
Keď sa Pán Ježiš v uvedenej veci stavia na obranu učeníkov, nechce tým ani najmenej znižovať význam Božích prikázaní. U neho vidíme opačnú tendenciu: Božie prikázania vysvetľoval radikálnejšie, ako to bolo v jeho dobe bežné. Vidno to napríklad pri jeho výklade prikázania „Nezabiješ“, „Nescudzoložíš“ a podobne. Ani pri jeho postoji k šabbatu nejde o ľahostajný prístup k sväteniu tohto sviatočného dňa. On sám navštevoval v sobotu synagógy a využíval ich na to, aby hovoril o Božom kráľovstve. Tu Ide o nové stanovenie priorít, stanovenie toho, čomu patrí prednosť.
Ako pri prikázaní o šabbate, tak aj pri iných prikázaniach Božieho zákona Pán Ježiš vysvetľuje ich zmysel. Je veľmi dôležité ukázať, v čom spočíva zmysel Božieho zákona a jednotlivých prikázaní. Mechanické plnenie predpisov zákona – to nie je ešte skutočná poslušnosť. Pán Boh nechce mať z nás mechanické automaty, ale ľudí, ktorí aj rozumejú čo robia a ktorí jeho prikázania plnia s pochopením a s radosťou. Zmysel Božieho zákona vyjadril Pán Ježiš aj pri iných príležitostiach. Napríklad citovaním starozmluvných slov o tom, že človek má milovať Pána Boha celou svojou bytosťou, že má milovať blížneho ako seba samého. Ďalej povedal, že zákon a proroci sú zhrnutí v požiadavke: Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy. Keď Pán Ježiš vysvetľuje zmysel Božieho zákona, obracia sa na celého človeka, na jeho porozumenie, na jeho vnútorný súhlas. Takéto predkladanie požiadaviek Božieho zákona znamená, že sa pritom rešpektuje dôstojnosť človeka. Mali by sme to brať na vedomie a byť za to vďační.
Dostávame sa k otázke, v čom spočíva správne svätenie nedele. Už v Novej zmluve sú náznaky toho, že prví kresťania začali svätiť nedeľu ako deň Pánovho vzkriesenia. Aký je teda zmysel svätenia nedele? My v našej oblasti nepociťujeme bremeno podrobných predpisov o svätení sviatočného dňa – ľudia si i tak robia v nedeľu, čo sa im zachce. Ale i tak nás zaujíma otázka, v čom má spočívať svätenie nedele a ostatných sviatkov. Pri hľadaní odpovede nám pomáhajú slová Pána Ježiša: „Sobota bola ustanovená pre človeka a nie človek pre sobotu.“ V týchto slovách sa predpokladá, že človek potrebuje sviatočný deň, že potrebujeme nedeľu.
Potrebujeme ju na telesný odpočinok. S týmto sa počítalo už pri starozmluvných zákazoch práce v deň šabbatu. Toto ustanovenie malo teda určitý sociálny, humánny význam. Lebo aj pre otrokov a zvieratá to bol deň oddychu. Mali by si to uvedomiť aj dnes mnohí ľudia. Práca je veľmi užitočná a usilovnosť je chvályhodná. Ale okrem práce, ktorou si zarábame na živobytie, potrebujeme aj oddych a aj ďalšie dôležité obsahy života. Táto vec je veľmi aktuálna pre dnešného človeka.
Práca je náplňou života a do určitej miery aj jeho čiastkovým zmyslom. Ale nie je najvyšším zmyslom života. Zmysel života sa nachádza vyššie. Mysliaci človek sa nemôže uspokojiť s tým, žeby v práci videl najvyšší zmysel svojho života. Sviatočný deň nás upozorňuje: Človeče, ešte vyššie musíš hľadať zmysel svojho života.
Ak človek chce byť človekom v plnom zmysle, musí pestovať svoje duchovné bytie. Uprostred každodenných prác niet na to dosť času. Nedeľa je na to, aby sme sa venovali svojmu duchovnému rastu. Ak zabudneme na túto dôležitú vec, bude úroveň nášho ľudského bytia vždy viac klesať. Ak nechceme duchovne klesať a krpatieť, mali by sme nedeľu čím intenzívnejšie využívať na duchovný rast.
V nedeľu by sme si mali uvedomovať a prežívať, že nie sme iba z tohto sveta a nie sme iba pre tento svet. Zamýšľať sa nad svojím pôvodom a svojím cieľom. Pýtať sa, odkiaľ sme prišli a kam ideme. Orientovať svoj pohľad na konečný cieľ. Uvedomiť si, že na tejto zemi sme len pútnikmi, že i náš takzvaný trvalý pobyt je v skutočnosti len prechodný. Myslieť na to, že sme občanmi nebeskej vlasti, a že zatiaľ nie sme vo svojom definitívnom domove. Myslieť na túto vlasť. Prežívať niečo z tej budúcej radosti. – Nedokážeme si ani predstaviť, ako veľmi by sa zmenil náš život, keby naše myslenie bolo orientované na večný cieľ, hoci oboma nohami stojíme v tomto časnom svete.
V nedeľu by sme mali pestovať zvlášť intenzívne spoločenstvo a kontakt s Pánom Bohom, s Pánom Ježišom Kristom. Uvedomovať si a prežívať, že máme láskavého a súčasne prísneho nebeského Otca. Uvedomovať si, že máme Spasiteľa. Myslieť na to, že v nebi je o nás veľmi veľký záujem. Takéto pestovanie spoločenstva s Pánom Bohom je vlastne pobyt v nebeskom domove, načerpanie síl, pokoja, radosti, istoty. Môže sa to diať v osobných modlitbách, účasťou na službách Božích, na iných stretnutiach, piesňami a mnohými ďalšími formami. Potom by sme sa do všedných dní vracali nielen telesne oddýchnutí, ale aj duchovne posilnení a obohatení.
V nedeľu by sme mali pestovať spoločenstvo s blízkymi ľuďmi. Rodičia by sa mali v nedeľu deťom venovať tak, že by sa deti na každú nedeľu priamo tešili. Dnes sa spoločenstvo medzi ľuďmi veľmi zanedbáva. Ľudia sa odcudzujú jeden druhému. Z toho vzniká mnoho negatívnych javov vo vzťahoch medzi ľuďmi. Aspoň nedeľu by sme mali venovať tomu, aby sme toto spoločenstvo pestovali intenzívnejšie. Osamelým, ktorí veľmi túžia po blízkom človeku, dať najavo, že niekto na nich myslí, že sa niekto za nich modlí, že ich niekto má rád.
Takto nás zásadné slová Pána Ježiša a jeho praktický postoj k šabbatu vedú k tomu, aby sme pochopili, aký pozitívny obsah môže mať pre nás dnes nedeľa a iné sviatky. Keby sme nedeľu využívali pravidelne v uvedenom zmysle, nebol by to stratený čas, naopak, i v dnešnom takzvanom modernom či postmodernom svete by znamenal veľké obohatenia a bol by podstatným príspevkom k nášmu opravdivému, autentickému bytiu.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
