Lukáš 18, 9 – 14
A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo: Dvaja mužovia vstúpili do chrámu, aby sa modlili; jeden farizej a druhý publikán. Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. (Lukáš 18, 9 – 14)
--------------------
V dňoch okolo Pamiatky reformácie si kladieme otázku, či biblické a súčasne reformačné posolstvo o ospravedlnení hriešneho človeka z Božej milosti, ktoré má byť prijaté vierou, či toto posolstvo a učenie je aktuálne aj v našej dobe. V nedeľu sme hovorili o ľuďoch, ktorí sa bez výčitiek svedomia a bez pocitu viny dopúšťajú zločinov a iných zlých činov. Uvedomili sme si, že kým s nimi nenastane nejaká zásadná zmena, bude im posolstvo o ospravedlnení celkom ľahostajné alebo ho dokonca s hnevom odmietnu.
Zároveň sme naznačili, že existuje iný typ ľudí, u ktorých ponuka ospravedlnenia, ktoré ponúka Pán Boh, naráža na mĺkvy alebo aj vyslovený odpor. Sú to ľudia, ktorí samých seba pokladajú za dobrých, spravodlivých, a ak ide o ľudí z oblasti náboženstva, tak aj pobožných. S takýmito ľuďmi sa stretával Pán Ježiš, spomínajú sa častejšie v evanjeliách, a sú typom ľudí, ktorí sa vyskytujú vo všetkých dobách, aj dnes. Preto sa treba nimi zaoberať.
V dobe Pána Ježiša to boli predovšetkým farizeji, ktorí sa pokladali za ľudí vyslovene pobožných a spravodlivých. Pán Ježiš vykreslil typ takého človeka v podobenstve o farizejovi a publikánovi. Z modlitieb týchto dvoch ľudí môžeme usúdiť, čím bolo naplnené ich vnútro, aké boli ich predstavy o nich samých. Všímame si najprv modlitbu farizeja: „Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Modlitba je síce povedaná vo forme vďaky Pánu Bohu, ale jej obsahom je samochvála, nadnesené sebavedomie a ponižovanie druhých.
Farizejom síce nemôžeme uprieť, že sa usilovali dodržiavať ustanovenia Mojžišovho zákona, že sa usilovali robiť dobre, ale oni na všetkom tomto budovali o sebe obraz takpovediac perfektného, dokonalého človeka. V rámci nášho uvažovania nás teraz zaujíma práve táto črta ich charakteru. Po prečítaní tohto podobenstva sa nám natíska otázka: Dá sa očakávať, že u tohto človeka a u ľudí tohto typu sa niekedy ozve otázka: „Ako nájdem milostivého Boha?“ alebo otázka žalárnika vo Filipách: „Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?“ Dá sa to očakávať? Určite nie. Takže musíme povedať: Títo ľudia by na posolstvo o ospravedlnení pozerali nechápavo, a povedali by, že ich sa to netýka.
V 3. kapitole Listu Filipanom píše Saul-Pavel o svojej minulosti. Priznáva, že vtedy patril do skupiny farizejov, horlivých plniteľov Božieho zákona. Hovorí o sebe, že pokiaľ ide o spravodlivosť podľa zákona, bol bezúhonný, to znamená priamo dokonalý. Bol presvedčený, že bezchybným konaním skutkov zákona si človek sám môže zadovážiť večné spasenie. Bol o tom tak silno presvedčený, že, ako sám priznáva, prenasledoval cirkev, ktorá prinášala posolstvo, že človek si sám nemôže zadovážiť večné spasenie, ale môže ho iba prijať ako nezaslúžený dar od Pána Boha. Hovorí, že toto svoje správanie a konanie pokladal za zisk, za vysoko pozitívnu hodnotu. Bol so sebou naplno spokojný. Aj v tomto prípade si kladieme otázku: Dá sa predpokladať, že by si Saul-Pavel bol v tomto období kládol otázku: „Ako nájdem milostivého Boha?“ To sa zrejme nedá predpokladať. A na posolstvo o ospravedlnení z Božej milosti, bez skutkov zákona, by bol reagoval prudkým odmietnutím.
Takýto postoj je problémom nielen vtedajších farizejov a vtedajších Židov vôbec. To je rovnako problém tých, ktorí sa stali kresťanmi. Jasne to vidno z jedného miesta poslednej biblickej knihy, Zjavenia Jána. V druhej a tretej kapitole tejto knihy je sedem krátkych listov, ktoré obsahujú odkazy vyvýšeného Ježiša Krista siedmim cirkevným zborom v Malej Ázii. V liste kresťanskému cirkevnému zboru v Laodikei čítame tieto slová: „Hovoríš: som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem“. Je to jasný prejav nadmerného, neopodstatneného duchovného sebavedomia. U ľudí, ktorí toto povedia o sebe, by sme márne čakali otázku: „Ako nájdem milostivého Boha?“. Na posolstvo o ospravedlnení z Božej milosti by odpovedali, že ich sa to netýka.
Uvedieme ešte jeden príklad neodôvodneného, sebaklamného sebavedomia. V Kázni na vrchu v Evanjeliu podľa Matúša hovorí Pán Ježiš, že na poslednom súde mu mnohí povedia: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene?“ Vyzerá to tak, akoby už dávno predtým boli mali pripravené vysoko pozitívne hodnotenie svojho vlastného života a akoby boli čakali, že Sudca len súhlasne prikývne hlavou. To znamená, že už v priebehu svojho života na zemi mali takéto hodnotenie svojho duchovného života. Cítili sa takí dokonalí, že by sme u nich sotva mohli predpokladať otázku: „Ako nájdem milostivého Boha?“ Aj oni by na posolstvo o ospravedlnení z Božej milosti zrejme odpovedali, že ich sa to netýka.
Všetky doterajšie príklady takéhoto postoja sú vzaté z Novej zmluvy, teda z prvého kresťanského storočia. Dnes je dvadsiate prvé storočie. Ale uvedený jav v myslení mnohých kresťanov sa objavuje doteraz. Aj dnes si človek vedome alebo polovedome robí obraz o stave svojho duchovného a mravného života. Pri robení tohto obrazu radi zdôrazňujeme svoje dobré stránky a zatískame do úzadia tie zlé. Nejeden kresťan si myslí o sebe, že so svojím náboženským a etickým životom je nadpriemerný, že značne prevyšuje mnohých iných. To nám nápadne pripomína modlitbu farizeja v podobenstve, ktoré sme prečítali ako kázňový text. Možnože prejavy takéhoto postoja poznáme zo správania a rečí iných. Možno sa prvky takéhoto myslenia nachádzajú aj v nás. Mali by sme z tohto hľadiska dôkladne preskúmať svoj myšlienkový svet. Ak takéto farizejské sebahodnotenia objavíme či u druhých či u nás samých, tak to znamená, že otázka „Ako nájdem milostivého Boha?“ nie je našou bytostnou, existenciálnou otázkou, a tak aj posolstvo o ospravedlnení človeka z Božej milosti formálne síce prijmeme, lebo sa to patrí, ale nijaký hlbší duchovný zážitok ono pre nás neznamená.
Po všetkom tomto, čo sme doteraz povedali, je pred nami otázka: Je to v poriadku, že zdanlivo dobrý, spravodlivý, zbožný človek netúži celým srdcom po milostivom Bohu? Stačí mu tá jeho domnelá dobrota, spravodlivosť, pobožnosť na to, aby bol spasený? Odpoveď novozmluvného posolstva a súčasne odpoveď reformáciou znova objaveného posolstva znie: Kto si myslí, že je taký dobrý, že si nemusí klásť otázku o milostivom Bohu, ten sa hlboko mýli. Kto netúži celou svojou bytosťou po tom, aby bol Pánom Bohom ospravedlnený, akceptovaný, ten žije vo fatálnom, osudnom sebaklame.
Pozrime sa zaradom, aké sú biblické odpovede na tie sebaklamy, ktoré sme uviedli. V podobenstve o farizejovi a publikánovi zhodnotil Pán Ježiš modlitbu oboch slovami, že kajúci publikán, ktorý sa modlil: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ odišiel do svojho domu ospravedlnený, Pánom Bohom akceptovaný, ale farizej, ktorý sa modlil zdanlivo veľmi pobožne, ale v skutočnosti ešte aj modlitbu zneužil na to, aby pestoval kult seba samého, odišiel domov neospravedlnený, že Pánom Bohom nebol akceptovaný. Aj on by sa napriek svojej domnelej dobrote bol mal modliť slovami toho publikána: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“
Saul-Pavel bol síce vo farizejskom období svojho života spokojný so sebou, ale Kristov zásah do jeho života pri Damasku mu otvoril oči. To, čo predtým vo svojom sebavedomí považoval za zisk, to po stretnutí s Kristom začal pokladať za stratu, za škodu, ba za odpad, za zaťažujúci balast. On, ktorý si sprvoti myslel, že si vystačí sám, bol privedený k zvolaniu: „Biedny ja človek, kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“ On, ktorý spočiatku vášnivo bojoval proti posolstvu o ospravedlnení z Božej milosti, bez skutkov zákona, práve on potom klasickým spôsobom formuloval učenie o ospravedlnení hriešneho človeka z Božej milosti, pre zásluhy Kristove, ospravedlnení, ktoré treba prijať vierou.
Pokiaľ ide o tých neoprávnene sebavedomých kresťanov v Laodikei, stačí si prečítať pokračovanie toho, čo im odkazuje oslávený Pán Ježiš Kristus. Toto je celý jeho odkaz v uvedenej veci: „Keď hovoríš: som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý, radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl.“
Tí, ktorí pred Sudcu na poslednom súde chcú prísť s hotovým, veľmi kladným hodnotením seba, musia si vypočuť reakciu Sudcu na ich sebavedomé slová: „Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene? A vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!“
Malo by byť jasné, čo si z tohto všetkého máme vziať pre seba my dnešní kresťania, keď sa nás chce zmocniť farizejské pokušenie, aby sme nadhodnocovali svoju dobrotu, spravodlivosť, zbožnosť. Je potrebné, aby sme sa dôkladne pozreli do zrkadla Božieho slova, aby sme v jeho svetle preskúmali všetko, nielen svoje vonkajšie správanie, ale aj svoje motívy, túžby, predstavy, ktoré sú obsahom nášho myšlienkového sveta. Určite objavíme mnoho vecí, ktoré nás znepokoja, keď v rozličných bodoch spoznáme, že nie sme takí, akí by sme podľa normy Božieho slova mali byť. Keď toto spoznáme, budeme zrelí na to, aby sme – tento raz ako svoju vlastnú – s bázňou a túžbou zopakovali Lutherovu otázku: „Ako nájdem milostivého Boha?“ Keď toto z plného srdca povieme, vtedy budeme zrelí aj na to, aby sme s plným pochopením a veľkou radosťou prijali posolstvo evanjelia, posolstvo, ktoré bolo znova objavené a jasne formulované v reformácii, posolstvo o tom, že Pán Boh je ochotný ospravedlniť nás, hoci sme hriešni, že je ochotný akceptovať nás, hoci sme pre svoje hriechy neakceptovateľní, a že my môžeme a máme túto veľkú Božiu ponuku prijať, akceptovať vierou. Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
