Rogate, 2 Mojžišova 20, 7 a Evanjelium podľa Matúša 6, 33
2. Mojžišova 20, 7:
„Nebudeš brať meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo; lebo Hospodin nenechá bez trestu toho, kto Jeho meno zneužije!“
Matúš 6, 33: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.“
Milí bratia a milé sestry!
Rogate (proste – modlite sa) vyzýva nás dnešná 5. nedeľa po Veľkej noci. Nie je to pripomínanie vykonať, či dokonca odbaviť si akúsi zbožnú povinnosť. Modlitba totiž nie je spôsobom, ktorým si kupujeme Božiu priazeň, ktorým korumpujeme Boha. Nie je ani poistkou. To by sme skĺzavali do pohanstva.
V rozličných náboženstvách slúži modlitba často práve ako poistka – na získanie si Božej ochrany, priazne, na presadenie vlastných cieľov (por. Jk 4, 3).
Pán Ježiš nás učil chápať modlitbu a modliť sa inak: nie prehovárať Boha, vyvíjať na Neho nátlak, všeličo Mu nasľubovať, len, aby nám stoj čo stoj pomohol. Ako kresťania sa od Pána Ježiša učíme v modlitbe hľadať spôsob, ako čo najlepšie Bohu porozumieť, prijať silu kráčať tou cestou, ktorou nás On chce viesť, nájsť naplniť Božiu vôľu. „Pane, nech sa stane nie ako ja chcem, ale ako Ty; bud´ vôľa Tvoja!“ (Mt 26, 39b a 42b) – To je základný postoj srdca kresťana.
Ježiš povedal: Vy sa modlite: „Otče náš“ (Mt 6, 9). Teda obracajte sa v modlitbe k Bohu vo vedomí, že ste Jeho milované deti – deti nebeského Otca. Právo oslovovať Stvoriteľa a Pána neba i zeme „Otče náš“ je ako keby nám Boh daroval vizitku a s ňou výsadu: smieš ku mne kedykoľvek prísť, vždy sa na mňa obrátiť s dôverou, prinášať predo mňa všetky svoje radosti aj bolesti, túžby i obavy, vďačnosť, ale aj chyby, pády, hriechy.
Rogate (proste – modlite sa) nie je príkaz vykonať, odbaviť si náboženskú povinnosť, ale dobrá správa: Smieme sa modliť. Máme vizitku od Najvyššieho. To je ohromné privilégium. Zároveň aj záväzok používať ho, nie zneužívať, nebrať meno Hospodina svojho Boha nadarmo.
Kedy sa deje, že berieme Božie meno nadarmo, že ho zneužívame? Čoho sa máme varovať?
Božie meno berieme nadarmo, keď našim modlitbám chýba úprimnosť, pravdivosť, keď v nich čosi len predstierame, keď modlitbou chceme zapôsobiť, urobiť dojem. Modliť sa úprimne, rýdzo, pravdivo je prvé pravidlo modlitby. Božie meno zneužívame, keď sú pohnútky našich v modlitieb sebecké, keď sa nám hlavným cieľom modlitby stane uspokojenie seba, keď sa snažíme prispôsobiť si Boha našim záujmom a osobným výhodám.
Pán Ježiš povedal. „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko (ostatné) vám bude pridané“ (Mt 6, 33). Kristus prišiel s programom obnovy ľudského vnútra, duchovnej obnovy, a predsa my s Ním spájame často niečo celkom iné. Stačilo by sa pozrieť na to, za čo sa modlíme a analyzovať to. Zistili by sme, ako často je Kristus spájaný úzko s hmotnými záujmami a ako málo sa dostáva na Jeho duchovné požiadavky.
Mnohokrát sa podobáme deťom na Vianoce, ktoré túžia po hmotných daroch – tak aj my od Krista očakávame, že nás bude obsýpať hmotnými darmi či slúžiť našim osobným požiadavkám. Nie, že by sme sa nemali modliť aj za naše osobné potreby, za Božiu pomoc v životných ťažkostiach. Ježišom sme nabádaní prosiť aj o hmotné veci (chlieb náš každodenný daj nám dnes). Avšak ako v Otčenáši sú na začiatku prosby: Posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja, tak aj nám treba na prvom mieste prosiť o duchovné obživenie, znovuzrodenie, najprv máme hľadať Božie kráľovstvo a dôverovať, že to ďalšie potrebné nám Pán Boh pridá. Tragédiou je, keď sa to deje naopak. Z toho vzniká veľa trápenia. Mnohé utrpenie by sa vyriešilo, keby sme na prvom mieste hľadali Božie kráľovstvo.
V našej cirkvi už roky vychádza pomôcka pre denné čítanie Biblie Tesnou bránou. V jej úvode možno nájsť aj námety na denné modlitby, vďaky a prosby. Je to veľmi užitočný zoznam, pomáhajúci nám nezaoberať sa v modlitbách iba samými sebou, ale zúčastňovať sa na Božej ceste s naším cirkevným zborom, cirkvou národom a svetom. Napr. modliť sa o vernosť v službe tých, ktorí zvestujú a vyučujú Božie slovo (o dva týždne si pripomenieme pekný príklad tejto vernosti, ev. farára – martýra Jozefa Bučka), za kresťanskú misiu (dnes máme medzi nami manželov Youngovcov, ktorí slúžili na misii v Nigérii), za kresťanskú prácu s mládežou v školách i mimo nich, za ľudí bez práce, chorých, osamelých, rozlične postihnutých, za ľudí vo vedúcich v cirkvi aj štáte, za trpiacich pre Krista, obete útlaku a násilia.
To všetko – a mnoho iného smieme predkladať nášmu Bohu. Samozrejme Božie meno by sme brali nadarmo, keby sa nám modlitba stala výhovorkou pre to, čo môžeme a máme urobiť sami.
Dnes – v Deň matiek – s vďakou myslíme aj na naše mamy, krstné a staré mamy. Veď mnohí sme sa prvé kroky v modlitebnom živote naučili práve od nich. Podobne, ako telesnej chôdzi sa neučíme iba pre detstvo, ale aby sme ju celý život používali, aj v „kráčaní v modlitebnom živote“ máme napredovať. K zneužívaniu Božieho mena patrí totiž aj to, keď Ho nepoužívame vôbec, keď sa nemodlíme, sme k Pánu Bohu ľahostajní.
Pane, ďakujeme, že nám staviaš pred oči výsadu, ktorú si nám v možnosti modliť sa k Tebe daroval. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
