Veľkonočná nedeľa, Lukáš 24, 1 – 12
V prvý deň po sobote zavčasu ráno šli k hrobu a niesli vonné veci, ktoré pripravili; boli s nimi aj niektoré iné. Ale kameň našli odvalený od hrobu, a keď vošli, nenašli telo Pána Ježiša. Keď boli nad tým v rozpakoch, ajhľa, dvaja mužovia v žiariacom rúchu zastali si vedľa nich, a keď sa preľakli a sklopili zraky k zemi, povedali im (tí mužovia): Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Nie je tu, ale vstal. Rozpomeňte sa, ako vám hovoril, keď bol ešte v Galilei, že Syn človeka musí byť vydaný hriešnym ľuďom do rúk a byť ukrižovaný a v tretí deň vstať z mŕtvych. I rozpomenuli sa na Jeho slová. A vrátiac sa od hrobu, zvestovali toto všetko jedenástim a všetkým ostatným. Boli to Mária Magdaléna, Johana a Mária Jakubova i ostatné s nimi a rozprávali to apoštolom. Ale ich slová zdali sa im byť bájkou a neverili im. Len Peter vstal a bežal k hrobu; keď sa nahol a videl tam ležať len plachty, odišiel a divil sa tomu, čo sa stalo. (Lukáš 24, 1 – 12)
Keď do života príde nejaká ťažká udalosť, človek sa môže – obrazne povedané – dostať do väzenia momentálnej chvíle, momentálnej situácie. Byť väzňom momentálnej chvíle znamená, že zasiahnutý človek okrem udalosti, v ktorej sa nachádza, nevidí nič iné, že ju vidí izolovane, že sa sám cíti izolovaný. Takýto pocit izolovanosti, osamotenosti, bezradnosti sa dostavuje najmä v začiatočnom štádiu prekvapivej nepríjemnej udalosti.
Potom sa môže stať, že sa obzor postupne rozširuje, keď si človek začína uvedomovať široké súvislosti, keď krok za krokom začína vidieť, čo príslušnej udalosti predchádzalo, čo k nej viedlo, a čo bude alebo čo môže po nej nasledovať, aké východiská existujú.
K takémuto rozšíreniu obzoru sa niekedy môžeme dopracovať vlastným uvažovaním, pripomenutím si vecí, ktoré s udalosťou nejako súvisia. Ale nie vždy sme schopní vykonať tento dôležitý krok, aby sme určitú, najmä ťažkú udalosť vedeli zasadiť do širších súvislostí. Vtedy sme odkázaní na pomoc niekoho iného, kto má široký rozhľad a rozsiahle poznanie. Ba okrem poznania je často potrebná pomoc, ktorú by sme vlastnými silami nevedeli získať.
V takom väzení sa nachádzali ženy, ktoré zavčasu ráno, po skončení soboty šli k Ježišovmu hrobu. Boli vo väzení nekonečného smútku, veď v dôsledku toho, čo sa stalo na Veľký piatok, sa im prakticky rozbíjal ich vnútorný svet. Keď s Pánom Ježišom chodili po Galilei, prijímali s vnímavým srdcom jeho výroky a podobenstvá, a vždy viac si uvedomovali, ako veľmi im jeho slová pomáhajú získavať pokoj a vnútornú istotu. Niektorým z nich pomohol Pán Ježiš, aby sa po neslávnej minulosti prepracovali k dôstojnejšiemu životu, a ony cítili, že len v ustavičnom kontakte s Ježišom, len s jeho pomocou, sa dokážu udržať v tej novej forme života. No keď Pán Ježiš bol násilne usmrtený, rúcal sa im svet, a ony nevedeli, čo bude s nimi ďalej. Rannou návštevou hrobu, v ktorom, ako očakávali, ešte ležal ich umučený, mŕtvy Pán a Majster, mu chceli preukázať úctu a vďačnosť. Ale do budúcnosti, temnej budúcnosti, pozerali plné obáv. Nemali odpoveď na otázku, ako sa bude utvárať ich budúcnosť, keďže stratili hlavnú oporu svojho nového života. Boli vo väzení momentálnej chvíle, momentálnej udalosti.
V rovnakom rozpoložení boli Ježišovi učeníci, ktorí sa rozutekali, skrývali, zamykali. Chápeme ich zmätok a strach, a neodvážili by sme sa povedať na ich adresu slová kritiky či odsúdenia. Veď nevieme, ako by sme sa my zachovali a správali v ich položení. Udalosti Veľkého piatku ich uvrhli do myšlienkového a citového väzenia, za tesný obzor ktorého nevideli. Vyjadrujú to smutné slová emauských učeníkov: „A my sme dúfali, že On vykúpi Izrael, ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo.“ Skepticky sa vyslovili aj o správach žien, ktoré boli ráno pri hrobe.
Kto vo svojom živote prešiel cez udalosti, v ktorých bol za nejaký čas väzňom momentálnej chvíle, ten vie pochopiť aj tie ženy, aj učeníkov. Vari každý má vo svojom živote spomienky na takéto udalosti, ako aj na ten úzky myšlienkový a citový obzor, ktorý ho vtedy tiesnil.
Tí ľudia, o ktorých hovoríme, učeníci, ženy, ďalší Ježišovi priatelia, sa zo svojho väzenia momentálnej chvíle neoslobodili vlastnou silou a múdrosťou. Až keď dostali svetlo zhora, pomoc zhora, rúcali sa postupne múry ich väzenia, a bol im darovaný široký obzor, v ktorom sa radikálne zmenila ich optika, spôsob pohľadu, spôsob videnia. Stretnutia so vzkrieseným Pánom boli tou úžasnou udalosťou, v dôsledku ktorej sa v ich duši všetko zmenilo. Veľkonočným posolstvom o Pánovom novom živote sa totálne, úplne zmenilo ich vnútorné rozpoloženie. Táto zmena sa dá, pravdaže, ľahko pochopiť.
Ale musíme si uvedomiť, že ten široký obzor im bol ponúknutý už predtým ako prevencia, ako príprava, aby tie ťažké udalosti, ktoré mali prísť, mohli zasadiť do širokých súvislostí. Z evanjelií sa dozvedáme, že Pán Ježiš až trikrát hovoril svojim učeníkom, že On, Syn človeka, bude ponižovaný, mučený, zabitý. Naznačil tak, že tie ťažké udalosti v jeho živote sa odohrajú nie v dôsledku nejakej náhodnej zhody okolností, ale ako splnenie Božieho plánu, o ktorom sa hovorí v prorockých písmach. Zakaždým, keď takto predpovedal svoje utrpenie a svoju smrť, doložil dôležité slová o tom, že na tretí deň vstane z mŕtvych. Pán Ježiš ich chcel takto pripraviť, aby potom, keď sa to všetko stane, neostali bezradní, ale aby tieto udalosti dokázali vidieť v omnoho širšom rámci.
Ale oni tie slová buď nepochopili, alebo sa báli brať ich vážne. Evanjelista dokonca v jednom prípade uvádza ich reakciu slovami: „Oni však neporozumeli tej reči a báli sa Ho spýtať.“ Tu môžeme povedať: Oni mohli a mali tieto Ježišove slová brať vážne.
Ježišove predpovede o ukrižovaní a vzkriesení zrejme počuli aj ženy, ktoré ho sprevádzali a ktoré potom, v nedeľu ráno, prišli k jeho hrobu. Týmto ženám anjeli povedali: „Rozpomeňte sa, ako vám hovoril, keď bol ešte v Galilei, že Syn človeka musí byť vydaný hriešnym ľuďom do rúk a byť ukrižovaný a v tretí deň vstať z mŕtvych.“ Evanjelista poznamenáva: „I rozpomenuli sa na Jeho slová.“
V slovách anjelov je jemným spôsobom vyjadrená určitá výčitka na adresu aj žien, aj učeníkov. Jej obsahom je toto: Keby ste boli vážne brali Ježišove slová, ktorými vás pripravoval na tie ťažké udalosti, ktoré sa potom odohrali v Jeruzaleme, boli by ste tie udalosti prežívali síce s nesmiernou bolesťou a smútkom, ale predsa s očakávaním nového svetla, novej udalosti, s očakávaním vzkriesenia, hoci ste si vtedy ešte nevedeli predstaviť, čo to znamená. Podobnú výčitku hovorí vzkriesený, zatiaľ nepoznaný Pán emauským učeníkom: „Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! Či to Kristus nemusel pretrpieť a (tak) vojsť do svojej slávy?“ Z tohto všetkého vidíme, že Pán Ježiš pripravoval svojich učeníkov a ostatných priateľov na udalosti Veľkého piatku. Vedel, aký šok to pre nich bude a vystrojil ich určitou železnou duchovnou zásobou pre tie najťažšie chvíle. Ale táto príprava ostala nevyužitá. A tak sa stalo, že sa dostali do väzenia momentálnej situácie.
Ale to ich väzenie bolo predsa rozbité a ich obzor bol rozšírený, rozšírený až do večnosti. Ten, ktorý bol ukrižovaný, bol vzkriesený k novému životu. To, o čom si mysleli, že je definitívny koniec, stalo sa novým začiatkom. Zármutok sa premenil na radosť.
Učeníkom síce určitý čas trvalo, kým si naplno uvedomili, kým uverili, že Ježiš naozaj žije. Ženy priniesli apoštolom od hrobu správu o vzkriesení, ale tí reagovali na ňu veľmi skepticky, ako je to vyjadrené v prečítanom evanjeliu: „Ale ich slová zdali sa im byť bájkou a neverili im.“ Bolo treba prekonať zármutok a strach tých dvoch, ktorí utekali z horúcej pôdy Jeruzalema. Bolo treba prekonať neveru Tomášovu. Ale nakoniec títo ľudia predsa získali veľkú istotu: Ten, ktorý bol ukrižovaný, neostal v smrti, bol vzkriesený, On žije.
Od tých, ktorí sa stretli so vzkrieseným Ježišom Kristom, sa táto úžasná novina rozniesla ako blesk medzi Ježišových nasledovníkov, ale aj medzi ostatných obyvateľov Jeruzalema, a medzi desaťtisíce židovských pútnikov, ktorí z ďalekej diaspóry prišli na sviatok paschy do tohto mesta.
Pre Ježišových protivníkov, ktorí iniciovali Jeho ukrižovanie, bola táto správa hrozným šokom. Robili všemožné opatrenia, aby túto správu vyhlásili za blud a výmysel učeníkov. Hovorí sa o tom v evanjeliu podľa Matúša a v Skutkoch apoštolov. Ale umlčať takúto správu – to nie je v ľudských silách.
Vieme o jednom zarytom, veľmi inteligentnom protivníkovi, ktorý sa silou-mocou snažil umlčať, likvidovať posolstvo o Ježišovom vzkriesení. Ani ten neuspel. S ním osobne sa vzkriesený Pán stretol, a v dôsledku tohto stretnutia sa z protivníka, Saula-Pavla, stal doživotný, veľmi aktívny, nezastrašený, nezastrašiteľný hlásateľ Pánovho vzkriesenia.
Posolstvo o Pánovom vzkriesení sa šíri dodnes, a dodnes nachádza aj svojich odporcov, skeptikov, posmievačov, ale nachádza aj ľudí – a to aj v dnešnej dobe – pre ktorých je to tá najväčšia udalosť, najdôležitejšia správa.
Najdôležitejšia správa, pretože rozbíja tesné väzenie strachu, zúfalstva, smútku. V takýchto tesných väzeniach momentálnej ťažkej situácie sa i dnes nachádzajú mnohí. Utrpenie vlastné, utrpenie blízkych, sklamanie zo strany blízkeho človeka, smrť blízkeho človeka, najmä ak odchádza v mladom veku, ťažké nehody... K tomuto zoznamu každý môže pridať svoju vlastnú bolesť.
V takomto položení sa v nás roja otázky: Prečo? Prečo práve ja? Ako sa s tým úderom vyrovnať? Kedy sa to skončí? Ako sa to skončí? Skončí sa to vôbec?
I keby tieto otázky zostali bez odpovede, všetky sú prevýšené istotou: Ukrižovaný Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. On žije. Jeho vzkriesenie sa týka aj nás. Každý si môže povedať: Jeho vzkriesenie sa týka aj mňa. On žije, aj ja budem žiť. On vstal z mŕtvych, aj ja vstanem z mŕtvych. Tí, ktorí mi odišli, za ktorými smútim, sú v Jeho blízkosti. Vo svojom väzení smútku nie som sám, On, vzkriesený Pán je pri mne. Môžem si pripomínať jeho slová z evanjelií ako slová, ktoré sú určené osobne mne. Osobne mne ponúka svoj pokoj, keď hovorí: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ On, dnes živý a prítomný Pán, osobne mňa pozýva: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie.“
Veľkonočné posolstvo o vzkriesení Pána Ježiša Krista opakujeme každý rok, a to nie iba zo zotrvačnosti, ale najmä preto, že toto posolstvo veľmi potrebujeme pre svoj život. Ono rozbíja naše tesné väzenie smútku a strachu, rozširuje náš obzor až do večnosti a ponúka nám veľkú možnosť, aby sme vo všetkých situáciách života kráčali nie sami, ale v stálom spoločenstve s Ním, našim vzkrieseným Pánom Ježišom Kristom. Šťastný je každý, kto túto ponuku prijme a bude z nej žiť. Amen.
Modlitba. – Nebeský Otče, uvedomujeme si, aký veľký smútok a strach prežívali učeníci pri ukrižovaní Pána Ježiša. Vieme o veľkom smútku žien, ktoré mu vďačili za mnoho a mali v ňom oporu. Ale Ty si vzkriesil svojho Syna z mŕtvych a tak si do ich smútku vniesol svetlo. Prežívame ich radosť z prekvapivej správy o Pánovom vzkriesení. Veľká bola zmena v ich srdci, keď ich ovládla istota o novom živote ich Pána a Majstra. Aj my sme neraz vo väzení smútku a zúfalstva. Ty, vzkriesený Pane, poznáš našu biedu. Pozývaš nás k sebe a ponúkaš nám úľavu. Pomôž, prosíme, aby sme Tvoju ponuku počuli a s radosťou ju prijali. Rozšír náš pohľad až do večnosti. A daruj nám schopnosť prijať Tvoj pokoj.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
