5. pôstna nedeľa – Smrtná, Kniha Józuova 6. a 7. kapitola (predovšetkým verše: 6, 1 – 2 a 17 – 19 a 21; 7, 1 a 11 a 15 – 16 a 18 – 21 a 24 – 28)
Milí bratia a milé sestry!
Téme dnešnej – Smrtnej nedele – udávajú tón slová Kaifáša, ktorý bol v období Ježišovej smrti veľkňazom. Kaifáš o Ježišovi povedal: „Lepšie bude..., keď jeden človek umrie za ľud, a nezahynie celý národ“ (J 11, 50). A Židia boli „od toho dňa rozhodnutí, že Ho /Ježiša/ zabijú“ (J 11, 52). Na základe spomenutého rozhodnutia o Ježišovej smrti, dostala 5. pôstna nedeľa názov: Smrtná.
Keby sme si doma ešte raz prečítali texty z Pašií, určené na Smrtnú nedeľu, a podčiarkovali by sme si v nich slová: smrť, zomrieť, obeť..., s prekvapením by sme zistili, že s výrazmi súvisiacimi so smrťou sa stretneme temer v každom z nich. Smrti, desivého zabíjania a krviprelievania, sú plné aj verše, ktoré nám zneli z Knihy Józuovej. Keď sa zahĺbime do starozmluvných textov – zvlášť do tejto časti SZ – Knihy Józuovej, sme priam šokovaní, koľko smrti a krvi je spojených s dejinami Božieho ľudu. Niet div, že sa objavia pochybnosti a pýtame sa: Aký je to Boh, ktorý rozkáže svojmu ľudu vyhubiť v nepriateľskom Jerichu všetkých: mužov, starcov, ženy, deti i zvieratá? Ako možno veriť – dôverovať Bohu, ktorý nechá mečom zabiť malé dieťa? Ako Ho môže Biblia nazývať láskou (1J 4, 8.)? Sú to veľmi ťažké otázky a Písmo na ne nedáva priame odpovede. Zodpovedá ich len v náznakoch: Z nich je zrejmé: Pán Boh berie veľmi vážne ľudský hriech, teda môj aj tvoj – náš hriech. Nezmieri sa s ničím modlárskym, duchovne nečistým. Bol, je a zostáva svätým Bohom. Totálne zničenie Jericha – mesta predstavujúceho to, čo je v Božích očiach nečisté – nás nekompromisne vystríha a varuje: Pán Boh berie každý hriech vážne: tak hriech pohanov, obyvateľov Jericha, ako aj vinu Áchána, člena Božieho ľudu – povedané dnešnou rečou: člena cirkvi. Ani na hriech nás, ktorí sa hlásime k Božej cirkvi, nemá Hospodin iný – menej prísny meter. On so zlom – s hriechom, nerobí nijaké kompromisy. Preto v Jerichu všetko prepadá smrti, preto toľká krutosť, toľké zmienky o smrti a krviprelievaní. Ak máme v Biblii také neľútostné obrazy, akým je zničenie Jericha, je to preto, aby bolo každému z nás jasné: Pán Boh berie môj – tvoj hriech vážne! Pred Ním jestvujú len dve cesty: Cesta života a cesta smrti.
Dobre si všimneme, že pri tejto strašnej udalosti, akou je vyhubenie Jericha, nejde o vojnu v starovekom, ani v dnešnom slova zmysle, keď dobyvatelia hľadia ulúpiť – urvať pre seba čo najviac koristi. Z Izraelcov nikto nesmie vziať čosi pre seba. Všetko sa musí zničiť, lebo to bolo poškvrnené pohanskou modloslužbou. Kto vezme čosi z prekliatej koristi, sám prepadne kliatbe a uvalí ju i na ostatných.
Práve toto vedomie sa z nášho života sťa by už vytratilo. – Vedomie, že ako cirkev, Boží ľud, sme od počiatku jedno telo, že hriech, poklesky jednotlivca nikdy nie sú iba jeho súkromnou záležitosťou. Ak nás pobolieva čo i len najmenší prst na nohe, trpí celé telo. Keď nás rozbolí zub, sme mrzutí, bez nálady, bolesť malej časti tela ovplyvňuje celé telo.
Pred časom som bol vo vlaku svedkom rozhovoru niekoľkých stredoškoláčok. Rozprávali sa o tom, akom ich kamarátka fajčí „trávu“ (marihuanu). Jedna na to poznamenala: Tá snáď nie je normálna! Iná jej hneď oponovala: Nemyslíš, že je to „osobná vec každého?“
Božie slovo o tomto nemieni polemizovať. Nie je iba mojou vecou, ako žijem, akými myšlienkami nechám napĺňať svoje vnútro, čím sa dám ovplyvňovať. Týka sa to aj ľudí okolo mňa/nás. – Celej spoločnosti. Táto môže fungovať, len ak držíme spolu.
Aj v našom príbehu klesol „iba“ Áchán. Avšak hriechom je nakvasené celé „cesto“, celé telo, celý Boží ľud. Je totiž tak úzkym spoločenstvom, že pády – nevernosť jednotlivcov, vrhajú tieň na celú cirkev, aj na to, čo jej je zverené – na Božiu vec. Koľkí ľudia sa bránia viere v Pána Boha preto, že život nás, kresťanov je nevierohodný, že sme im slabým príkladom toho, čo značí patriť Bohu – dôverovať Ježišovi?! Všetci máme veľkú zodpovednosť za to, akým svedectvom o Hospodinovi sme. Nikdy nezabudnime, že naše poklesky a pády nie sú iba našou súkromnou záležitosťou, ale zároveň aj ranou, ktorá zraňuje celé Kristovo telo. (Aj preto máme v ECAV verejnú spoveď). Pánu Bohu na nás záleží. Neznesie medzi nami nijakú prímes pohanstva, nijakú polovičatosť srdca. Za ľudskú neposlušnosť prichádza Boží trest.
Áchánova neposlušnosť priviedla do nešťastia celý Boží ľud, keď utrpel hanebnú porážku v meste Aj – oveľa slabšie opevnenom, ako bolo predtým, dvojitými hradbami obkolesené, Jericho. Áchánova neposlušnosť priviedla však do nešťastia i jeho rodinu. Áno – jeden jediný človek môže byť pre ďalších buď kliatbou alebo požehnaním. Ty aj ja sa môžeme stať pre iných buď požehnaním alebo kliatbou. Áchán sa stal kliatbou.
Asi sa neubránime myšlienkam na jeho rodinu. Nemáme radi, keď sa nám deje krivda. No trápi – bolí nás, keď musia trpieť aj iní. Nezriedka práve kvôli našim vinám. Len si spomeňme na svoje školské roky. Niekto vyrušoval a pani (súdružka) učiteľka nechala všetkých po škole. Celá trieda to odniesla za jedného. Zdá sa to nespravodlivé, ale býva to dosť účinné. Každý žiak si uvedomí: svojou neposlušnosťou, môžem uškodiť aj ostatným. Za Áchánovu krádež pykal celý Izrael, najmä však jeho vlastná rodina. Pripadá nám to nespravodlivé. Vtedy však platila zásada: všetci za jedného. Stanovil ju svätý Boh, aby sa každý bál páchať zlo. Ak ho človek konal, musel počítať s dôsledkami. Preto na Áchánovu krádež doplatil národ i Áchánovi príbuzní. Prísny trest mal byť výstrahou pre celé spoločenstvo Božieho ľudu.
Dnešná piata pôstna nedeľa, sa volá Smrtná. Myslíme na to, ako najvyššia židovská rada rozhodla o Ježišovej smrti. Keď Pán Boh nechal zomrieť svojho Syna za hriechy všetkých nás, zásadu: Všetci za jedného nahradila iná: Jeden za všetkých. Za všetkých nás zniesol trest Boží Syn, ktorý sa ničím neprevinil. Zomrel, aby sme my žili. Pred Bohom už neplatí: všetci za jedného, ale Jeden za všetkých! Nezabudnime na to a životom poslušnej viery – činnej v láske (G 5, 6c), vzdávajme za to nebeskému Otcovi chválu: tu v kostole na službách Božích aj naším počínaním vo všedných dňoch. Amen.
Pramene: Kol. autorov: Výklady ke SZ II. /Jozue – Ester/ (vyd. Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1996); Luděk Rejchrt: Slunce svítí všem (vyd. Česká biblická společnost, Praha 1994).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
