| Prihlásenie do cirkevného zboru |
|
Hodnota služieb Božích
tkvie najmä v tom, že predovšetkým nie my slúžime Pánu Bohu, ale On – dobrotivý Boh – slúži nám. Nie automaticky – ako náš otrok, či poddaný, ale ako milujúci nebeský Otec, keď Ho o to my – Jeho vykúpené deti prosíme. On nás oslovuje zvesťou svojho slova a tiež skrze spievané (čítané) biblické texty. Len si spomeňte, koľkokrát vás však oslovili aj texty piesní a posilnili vás slová spoločných modlitieb. To všetko je láskavá služba nášho dobrého Pána voči nám. To, že sme sa zúčastňovali na službách Božích, nám sotva pomôže v hodine smrti – každopádne to nebudeme môcť použiť ako nejaký vstupný preukaz do neba, ktorý, keď Pán uvidí, „nezostane Mu nič iné“, len nás prijať k sebe. Účasť na službách Božích je nám skôr zdrojom sily pre naše životné zápasy.
Pán Boh neodníma bremeno, ale posilňuje bedrá. Hoci ako evanjelici vnímame účasť na službách Božích väčšmi ako možnosť (prijať Božie posilnenie pre ďalší život) než ako povinnosť, na osobný súd si so sebou ponesieme každé služby Božie, ktoré sme ľahostajne vynechali i každé, na ktorých sme bol prítomní len telom, nie však duchom – aktívne účastní. Účasťou na službách Božích dokazujeme, že nám Pán Boh nie je ľahostajný. Kto pohŕda službami Božími, zhromaždením cirkvi, pohŕda aj samým Kristom, ktorý cirkev založil. Len navštevovaním služieb Božích si však nemôžeme získať u Pána Boha milosť – spásu. Tá je Božím darom. Darom, ktorý však má v nás vyvolať živú vieru ako odpoveď na zvesť o milosti a spáse, na Božie slovo, ktorým nás Hospodin na službách Božích oslovoval. Zámer Božieho slova je totiž nielen informovať nás o biblických pravdách, ale formovať – meniť náš život tak, aby sa podobal čo najviac Božiemu charakteru, aby bol čo najviac naplnený Božou láskou. Preto účasťou na službách Božích nemôžeme nahradiť lásku k blížnym, lebo Boh nás vyzýva byť činiteľmi slova a nie len poslucháčmi, ktorí oklamávajú samých seba (List Jakuba 1,22). On hovorí: „Milosrdenstvo chcem a nie obeť (E. Matúša 9,13), volá nás k zmiereniu s ľuďmi, ak má mať vonkajšie uctievanie Boha zmysel (Ev. Matúša 5, 23-24).
Je vážnou chybou, keď niekto roky chodí na služby Božie, ale v ich závere nevie úprimne podať ruku inému človeku v kostole, lebo sa s ním hnevá. V kresťanstve, žiaľ, bolo a stále je veľa vonkajšej úcty k Bohu bez vnútornému vzťahu k Nemu. Ten sa dokazuje dôverou a poslušnosťou k Božiemu slovu a láskou k našim blížnym.
Do kostola ísť nemusíme, ale smieme. A dodajme: aj máme. Veď tam nás Pán Boh oslovuje a prijímaním Jeho slova veriacim srdcom môžeme kontrolovať, korigovať smer – orientáciu nášho života. Tam – na službách Božích smieme nanovo spoznávať: nežijeme len samým chlebom – prácou o jeho nadobudnutie, vlastnými výkonmi a zásluhami, ale žijeme z toho, čo nám daroval náš Stvoriteľ a Vykupiteľ. Ako to riekol Augustín: Nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe, Bože. Na službách Božích môžeme tiež pocítiť: nie som vo svojej viere osamotený, ale mám bratov a sestry. A ešte čosi: účasť na službách Božích nie je posledným cieľom, skôr medzistanicou – „čerpacou a osviežovacou stanicou“ na ceste za plnením Božieho poverenia. Akého? – Nenechať kresťanstvo zamknuté v kostoloch, ale prinášať ho odtiaľ do našich rodín, na naše pracoviská, do spoločnosti – do medziľudských vzťahov. Aby čím viacerí spoznali: s vami – medzi vami žije Boh, On, ktorý je Bohom živých a nie mŕtvych.
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
